Chcela by som zviazať ten roztrhnutý motúzik. Ide to velmi pomaly. Možno mám príliž málo trpezlivosti.
Možno... príliž chcem aby všetko bolo dobré.
Alebo? Mám strach tešiť sa z toho čo mám, ked viem že niečo iné stracam, že mi to uteká pomedzi prsty. Tak veľmi by som chcela.
Je hrozné vedieť, že to , čo sa stalo je moja vina a že bude trvať kým sa to vylieči, ak sa to vylieči. Hovorí sa že čas všetko vylieči.
Ale kto ma naučí trpezlivosti? A čo ked čas nevylieči, čo ked je to len báchorka a iba posunie z nášho centra preč všetky veci? A ked zasvieti hviezda nad naším stetnutím všetko bude znova bolieť?
Prečo som to takto všetko skomplikovala? Mohli sme mať nádherné priatelstvo, mohlo to byt niečo , čo by nemal hocikto na svete.
A predsa teraz ten motúzik neviem znova spliesť. Tak velmi by som ho chcela zviazať až to bolí. Neda sa to , lebo tvoja strana je tak velmi daleko a ja netuším ako sa k nej priblížiť.
Časom? A kto ma naučí tej trpezlivosti? Ty vieš že som nikdy nebola trpezlivá, ano je to jedna z mojích zlých vlastností.
Alebo je vobec spravne chcieť ho spliesť znova? Vy dvaja sa preda nikdy nebudete mat radi.
Rozum mi dáva plno dovodov nechat to tak. Dokonca aj časť srdca. Ale jeden kúsok stále kričí , stále a dožaduje sa nádeje. Je to ten kúsok , ktorý si pamatá všetok tvoj smiech , tvoje objatia, pohlad tvojích očí. A všetky priatelské gestá.
Nikdy to už nebude také. Nikdy, a to tak velmi bolí. Prečo len som bola taká hlúpa.
Mohli sme sa zo všetkého tešiť spoločne.
Chýbaš mi ako priateľ, všetky tie cudné okamihy , ktoré si uchovávam hlboko v pamati.
Zanechala som ryhy na tvojej duši , a neviem ich vyliečiť. Prečo je to také ťažké?
Cítim sa zmetená, ked sa moje srdce nemože naplno tešiť z toho čo dostávam teraz , pretože ten malý kusoček z neho nebude spokojný kým sa to, čo sa stalo medz nami nevyrieši.
A ak sa to nevyrieši. Kúsok zo mna iste umrie.
Och ano, klamala by som keby som povedala, že sa neteším a že nemám zo svojej situacie ktoru prežívam teraz velku radosť.
Ale nemožem povedat , že ta radosť je uplná. nie je . Pretože sa o nu nemožem podeliť s tebou.
Pretože si nemožme sadnuť na kavu a porozpravať sa ako starí známi.
Je pre mna velmi ťažké, že vy dvaja sa nemáte radi , ale ničím to nezmením a bojím sa že kusok zo mna aj tak bude musieť zomrieť. Ale ja to tak velmi nechcem. Tak velmi by som chcela zviazať ten natrhnutý povraz. Tak veľmi...
Povedz má nejaký zmysel čakať trpezlivo? dočkám sa? A pošle mi niekto tu trpezlivosť vo vreci , aby som jej mala dosť? A naučím sa za ten čas tešiť sa z toho čo mám, bez toho aby kusok zo mna kričal?
Neviem... Povedz da sa to? Je tu aspon malá nádej? tak je?
Vyznanie
Komentuj
3 komenty k blogu
3
Nádherdnéé...z časti...ako keby si písala o tom...čo som ja sama prežila....
Napíš svoj komentár
no napriek vsetkemu vies, ze VZDY je nad tebou male svetielko, ktore ta vzdy strazi a je s tebou