Prídeme na oddelenie, pozrieme si zmeny u pacientov, snažíme sa sestričkám zobrať chorobopisy, aby sme si zistili aspoň diagnózy, a potom šup šup pozrieť na izbu koho to tam vlastne mám. Dopadla som celkom dobre, mám tam len dvoch pánov, čo na tom nie sú až tak zle, rozprávajú sa spolu, aj so mnou prehodia pár slov. Spolužiačky už dopadli trošku horšie. Budú musieť aj kŕmiť, aj prebaľovať, aj rannú hygienu robiť. Som zvedavá, ktorá si zoberie mňa, aby som jej pomohla. Ku kŕmenie aj pôjdem, ale ku hygiene sa mi toto ráno rozhodne nechce, v podstate tak ako vždy. Komu by sa aj chcelo? Keď pacienta treba prebaliť, kompletne poumývať, prezliecť posteľ, často nespolupracujú, ale radšej sa sťažujú, učiteľka nad nami stojí ako strážnik a kritizuje....kto by to rád robil? Bez nej by to bolo rozhodne lepšie.
Spomeň milión. Akurát dorazila, tak sa ideme ako vždy zoradiť, aby si mohla skontrolovať, ako máme vyžehlené uniformy, či sú čisté, či mám upravené vlasy, nechty, nie sme príliš namaľované, a hocičo čo si ona v to ráno zmyslí že nám je. Polovicu skritizuje, a potom nás naženie do roboty. Našťastie nikto nechcel pomôcť pri hygiene, tak som si čítala pacientov chorobopis, zisťovala, čo s ním dnes treba a čakala, kým prídu raňajky.
Spolužiačky, čo robia hygienu, tu lietajú hore-dole, zháňajú si všetky veci, stresujú sa, ona je na nich nepríjemná...Klasický pondelok ráno na internom. Zrazu príšerný zvuk. Raňajky. Radšej idem do kuchynky pomôcť sanitárke a sestričkám aby ma učiteľka nestiahla vyhlásiť raňajky, pretože to je moja najhoršia nočná mora.
Pozriem na hodinky, je skoro osem. Nikomu netreba pomôcť kŕmiť, nikomu netreba pomôcť s ničím, tak len chodím po chodbe s čajom a tvárim sa, že som straaašne zaneprázdnená, aby ma nechala na pokoji. Napadne mi, že tým s tou hygienou to strašne dlho trvá, ale niekto vravel, že pán nespolupracuje a je ťažké ho aj otáčať, lebo ho všetko bolí, tak to nechám tak. Idem na izbu, kde spolužiačka kŕmi jedného pána, no zrazím sa s ňou, aj učiteľkou vo dverách. Vyzerá strašne zmätene a uteká za sestričkami. Učiteľka jej nakladá, nech jej povie, čo sa deje, ale ona nič, stále len, že musí za sestričkou. Vojdeme do izby, a vidíme, ako pán, ktorý je v polosede, je celý červený a dusí sa, a druhá spolužiačka sa snaží ho aspoň trošku dvihnúť. Okamžite jej ideme pomôcť, ale keďže má nadváhu, nedokážeme ho dvihnúť. Dobehnú sestričky, hneď nám chcú pomôcť, a nakoniec sa nám to podarí, a pán vykašle, čo mu zabehlo.
Spolužiačka, ktorá tak zazmätkovala vyjde na chodbu a rozplače sa. Učiteľka, miesto toho, aby ju utešila, že to sa stane, jej začne nadávať, ako to, že jej to hneď nepovedala, ale šla len za sestričkami, a či sme nemali prvú pomoc, či tomu nemohla zabrániť tým, že by toho pána posadili najprv a drísty. Nechápavo na ňu pozerám, a myslím na to, že sme piati mali problém dvihnúť ho aby sa posadil, tak kde to mohli len oni dve? A okrem toho mal na raňajky len mäkký chlieb namočený do čaju, takže ani sa nemal poriadne čím dusiť, aj mu dávala len malé kúsky... Učiteľka nič z toho nechce počuť.
Idem radšej pozerať po izbách, či už pacienti dojedli a zbierať tácky, doliať im čaj, upozorniť, aby zobrali lieky, prípadne s tým pomôcť. A na to vidím, že spolužiačky sú "zgrupené" a o niečom sa bavia. Idem teda ku nim, a dozviem sa, že pacient, ktorému spolužiačky robili hygienu, zomrel. Akože, pecka. Nechápala som to, tak isto ako aj ostatné dievčatá. Stalo sa nám to prvý raz. Vedeli sme, že skôr, či neskôr niečo také zažijeme, ale dúfali sme, že radšej neskôr.
Učiteľka si nás po asi 15 minútach, keď sme dokončili, čo boli treba, zavolala do jedálne. Tam sa pýtala, či vieme, prečo pacienta neoživovali, aj keď na EKG ešte bola malá akcia srdca. Nechápali sme, čo od nás chce. Všetky sme boli zmätené, hlboko zasiahnuté, jedna zo spolužiačok, čo ho umývala, plakala, lebo si myslela, že to je ich vina. Ale učiteľka sa o to nestarala, bolo jej jedno, ako to cítime, ako to prežívame, veď ona si také už zažila.
Bolo 9 hodín ráno, a my sme mali praxe už plné zuby. Boli sme tretí krát na internom, a už sme ho nenávideli. Boli sme tretí mesiac na praxi, a už sme zažili to najhoršie.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
azel
15. 6.júna 2012 22:49
Tak to ti teda nezávidím. Ale dá sa so všetkým poradiť. Len treba chcieť.
Napíš svoj komentár