Napravila si tulec so šípmi a lukom tak, aby jej pevnejšie držal na chrbte a hneď začala realizovať plán, ktorý si tak dôkladne a rýchlo pripravila. Na už pripravené skoby dávala všetky potrebné veci a začala liezť po stene. Potichučky ako pavúk liezla po kamennej stene z tvrdých oranžových skál. Ani sa nenazdala a už bola pri okne, pri ktorom aj potrebovala byť, aby sa jej celá akcia podarila. Stúpila na výčnelok skaly, ktorý tam náhodou vyčnieval a uvoľnila lano, aby sa mohla nebadane dostať dovnútra. Vytiahla jeden otrávený šíp a hneď ho vložila do luku, ktorý vzápätí napla a zamierila na vybraný cieľ. Tíško čakala, či sa niečo nestane, či sa náhodou nepohne alebo také niečo, ale strážca si tam len pokojne stál a prázdny pohľad upieral niekde na podlahu.
Merenwen sa pousmiala a pustila tetivu. A šíp letel priamo do tela strážcu väznice, potichu a svižne s najsmrteľnejším jedom. Strážca si ani poriadne neuvedomil situáciu a už ležal na zemi mŕtvy po zásahu otráveným šípom.
Merenwen rýchlo skočila dnu a z tulca vytiahla ďalší šíp, ktorý bol tentoraz určený pre jedného z dvoch strážcov, ktorý strážili vnútri za dverami. Merenwen vedela, že s tým druhým bude musieť bojovať. Dúfala, že to prejde aspoň v tichosti, nie až príliš nahlas. Nechcela vzbudiť veľký rozruch svojou prítomnosťou.
Pomaličky otvorila dubové dvere, pre ktoré musela zabiť strážnika a podívala sa dovnútra. Tam, v tmavej chodbe osvetlenej iba fakľami nepohnute stáli dvaja velikánsky strážcovia strážiaci jednu celu – celu chlapca. Merenwen si nečujne vzdychla a natiahla tetivu luku. Zamierila na toho, ktorý bol od nej bližšie. Hneď vystrelila a svoj cieľ aj zasiahla. Strážca sa zošmykol popri stene nadol a zostal tam ležať, pričom z neho trčal krvavočervený šíp. Jeho kolega si to hneď všimol.
Vytiahol meč a bežal smerom na Merenwen, aby zabil votrelca. Merenwen si bleskovo odložila luk a vytasila meč. Strážca zaútočil ako prvý, no našťastie Merenwen útok odrazila. Hodnú chvíľu len popri sebe mihali dva meče, až nakoniec Merenwen získala prevahu a zabodla svoj meč do veľkého tela strážcu cely. Ten vypúlil oči a tak, ako aj jeho predchodcovia sa zviezol na zem, ibaže z neho aj tiekla krv a prežil dlhšie, ako oni. On za svoj život aj bojoval.
Merenwen ho rýchlo prekročila a v duchu sa usmievala, aký sú len strážcovia hlúpy, že dosiaľ sa nikto neprišiel pozrieť, kto spôsoboval ten hluk, ktorý narobili meče.
Pristúpila k cele so železnými dverami a malými mrežami. Merenwen rýchlo zobrala kľúče od jedného strážnika a o chvíľku už otvárala dvere na cele a poobzerala sa po nej. Dosť sa čudovala, že všetko prešlo tak hladko, až dokým nezbadala prázdnu celu. Vtedy jej svitlo. Pripravili na ňu pascu – chlapec tu vôbec nebol. Vedeli o tom, že Merenwen príde po neho.
Nazúrila sa a vybehla z cely von, aby mohla čo najrýchlejšie vypadnúť. Určite už dávno vedeli, že Merenwen tu je a snažila sa dostať do cely. Bežala po chodbe najrýchlejšie, ako vedela. Niekde za sebou začula hluk, už si po ňu išli. Vybehla cez dubové dvere a s hrôzou v očiach zistila, že okno zmizlo. Obrátila sa k dverám, kde na konci dlhej chodby už bežali vojaci, aby ju chytili. Zrazu zbadala postavu, stojacu pri stene pri dverách, no nebol to strážca ani chlapec, po ktorého tu prišla.
„Vitaj naspäť, Merenwen, “ muž v tmavozelenom plášti sa čertovsky uškľabil a tmavé oči upieral na vystrašenú Merenwen. Do očí mu padlo zopár pramienkov čiernych lesklých vlasov, ktoré mu siahali po golier plášťa, ktorý mal pripnutý na krku striebornou sponou.
„Konečne si zasa doma, “ pohol sa smerom k nej a pritom sa dvere zavreli a zahasprovali tak, že sa už vojaci dnu nedostali.
Merenwen sa spaľujúcim pohľadom dívala na mladíka, ktorý bol len o rok starší od nej. Mladý čarodej, do ktorého sa pred rokom zaľúbila vďaka jeho kráse a dvoreniu, teraz stál pred ňou a v nej sa opäť prebudil ten pocit, keď mu hľadela do očí a srdce sa jej roztĺklo. Elros bol jej snúbenec...
„Prečo si utiekla? “ do ničivého ticha sa ozval Elrosov hlas. Merenwen ani nezdvihla hlavu ani nijako ináč nedala najavo, že otázku počula. Oči mala zatvorené, hlavu sklonenú, ruky priviazané a sedela na zemi. Sedela v cele, do ktorej ju zavreli vojaci, aby nemohla utiecť. Keď ani po piatich minútach Merenwen nič nevravela, Elros si vzdychol. Vystúpil z tieňa a pomaly kráčal k Merenwen k náprotivnej stene, kde bola uviazaná. Ako kráčal, plášť sa mu šúchal o zem. Čupol si k nej a s láskou sa na ňu pozeral. Merenwen sa ani nepohla.
„Prečo si sa tak zmenila? Ublížil som ti nejako? “ zašepkal jej a prstami sa dotkol jej veľkého a dlhého vrkoča, ktorý jej visel vedľa tváre a siahal až po zem, keď tu takto sedela pri stene na zemi.
„Nikdy si mi nedôveroval, “ odrazu zašepkala a Elros svoj pohľad preniesol z jej vrkoča na ňu.
„Stále som ti dôveroval, “ odvetil Elros a díval sa, ako spod Merenweninho zavretého viečka vykĺzla slza a kotúľala sa dole po chudom líci, až sa dotkla jej červených pier a na brade jej spadla do lona. Elros zdvihol ruku a chrbtom ruky jej zotrel ďalšiu slzu, ktorá sa jej kotúľala po líci. Pohladil ju na tvári. Cítil jej teplo a vôňu sálajúcu z nej.
Zrazu si odopol sponu na plášti a plášť prehodil cez Merenwen ako prikrývku, aby jej bolo teplo. Nachvíľku privrel oči a hneď, ako ich otvoril, vyšiel z cely a mlčky za sebou zabuchol dvere, v ktorých zahrkotali kľúče a onedlho sa Elrosove kroky stratili v diaľke.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
yachiru
17. 5.mája 2009 15:53
obcas tam davas opakovane privela informacii ktore si spomenula uz v predoslej vete a kde tu sa najde aj vyraz ktory mi do toho prostredia nesedi ale je to zaujimave a inak dost zazivne
Napíš svoj komentár