Takto v kruhu čakali, až kým sa obrovská ohnivá guľa nedotkla horizontu. A vtedy sa to stalo. Slnko sa dotklo horizontu a kamenná brána bola pripravená. Všetci naraz si zrazu sadli do tureckého sedu a začali si mrmlať nejaké slová. Najprv len potichu, tak, že to bolo počuť ako vánok. No čím bolo slnko nižšie, tým hlasnejšie recitovali praveké obradné slová. Slnko už bolo do polovice zájdené za horizontom, keď tu zrazu... z kamennej brány vystúpila tigrica. Pomaly kráčala do kruhu okolo všetkých bratov a sestier a pozorne si ich prezerala. Oni recitovali stále hlasnejšie, nie, už to volali. Keď z spoza horizontu vykúkal už len posledný kúsok slnka, so zavretými očami to kričali. Ich krik sa vznášal vo vetre a vánok ich unášal čoraz ďalej a ďalej. Odrazu slnko zapadlo. Keď zmizol aj posledný lúč slnka, všetci naraz stíchli, no oči mali stále zatvorené. Tigrica sedela presne pod kamennou bránou a žmurkala na všetkých ľudí okolo nej.
Stmievalo sa. Všetci boli na tých istých miestach a bez jediného pohybu sedeli so zavretými očami v neporušenom kruhu. Takto sedeli až dovtedy, kým nenastala úplná tma. Na oblohe svietil mesiac a iba ten jediný bol zdrojom svetla Bratstva trinástich. Vtom všetci naraz otvorili oči a vstali. Nikto sa nesťažoval, nikto ani nemukol. Medzi nimi panovalo hrobové ticho. Zrazu tigrica vstala a znova začala chodiť do kruhu. Pomaly prechádzala popred každého z nich, až si odrazu sadla pred jednu sestru. Volala sa Croa a ani náznakom nedala najavo, že sa niečo stalo. Tigrica vstala a zamierila ku kamennej bráne. Zastala pred ňou a čakala. Kamenná brána odrazu začala svietiť, vnútri sa to všetko začalo krútiť, vyzeralo to ako nejaká strašne hustá para alebo dym čisto bielej farby.
Tigrica do nej vstúpila a zmizla v jej útrobách. Croa ju nasledovala a urobila presne to isté. Na chvíľu sa všetko okolo nej krútilo a miešalo, až to zrazu prestalo. Ocitla sa na krásnom mieste, akoby vystrihnutom z rozprávky. Tráva bola krásnej sýtozelenej farby a nebo bolo bez jediného obláčika, čisto modré, ako nebo po búrke bez oblakov. Neďaleko hučala malá riečka, či skôr len taký potôčik s čírou vodou. Nad ňou stál maličký mostík celý z dreva. Croa sa so spýtavým pohľadom pozrela na tigricu. Tá jej pohľad opätovala. Odrazu sa od nej vzdialila a keď bola už dosť ďaleko, obrátila sa, akoby mala Croe venovať posledný pohľad. No nečakane sa rozbehla a smerovala priamo na Crou. Croa sa trochu zľakla, ale necúvla ani sa neuhla. Vedela, že takto má zomrieť. Zavrela oči a čakala, kým si po ňu príde smrť. Zrazu jej telo a jej myseľ zaplnil akýsi zvláštny pocit. Croa si v poslednej minútke pomyslela: Ak má byť toto smrť, nie je až taká zlá. Vzápätí otvorila oči. Všetko vôkol nej bolo biele. Odrazu sa jej zrak začal zlepšovať a začala vidieť obrysy, onedlho už uvidela všetko. Stála presne na takom istom mieste ako predtým, ibaže stála naopak. „Tak čo sa to stalo? “ pýtala sa sama seba.
Chcela sa to spýtať tigrice, preto sa otočila, aby dostala odpoveď na túto otázku. Avšak to, čo videla, ju natoľko prekvapilo, že otázku by zo seba už nedostala. Na jej mieste už nebola tigrica ale... ona.
„Čo sa to stalo? “ spýtala sa prekvapene a vtedy si to všimla. Tigrica nikde nezmizla a aj pochopila, prečo tam stálo jej telo. Ona je odteraz tigrica a tigrica je v jej tele. Pozrela sa ešte raz na svoje telo a to zrazu prehovorilo.
„Ja som Phantia, tigrica, ktorou som len pred chvíľou bola ja. Asi sa čuduješ, prečo si ňou
teraz ty. Ja som si ťa vybrala, aby si ty mohla strážiť Veľké skaly osudu, lebo iba v tebe som videla toho ducha, ktorého tu potrebujeme. Až do nastávajúceho obradu sa ty stávaš strážkyňou kamennej brány, “ povedala s úsmevom a pokľakla pred Crou.
„A kedy budem vedieť, kedy to bude? “ spýtala sa Croa.
„Až nastane ten správny čas, zistíš to, “ povedala ešte naposledy Phantia a prešla cez kamennú bránu späť do sveta, odkiaľ len pred chvíľou prišla aj Croa.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár