Dnes bol piatok. Tešila som sa aspoň na jednu malú zmenu, konečne bude víkend a mohla som si od školy oddýchnuť. Ibaže dnes bol celkom iný deň ako tie pominulé. Z jednej veci. Dnes som mala narodeniny. Oslavovala som svojich sladkých pätnásť. Vedela som, že strýko na to určite nezabudol a niečo si pre mňa pripraví, sestra tiež nie ale každý iný áno. Preto ma tak veľmi prekvapilo, keď zrazu cez veľkú prestávku dopadol na moju lavicu tieň a malý zdrap papiera. Ihneď, hoci nie priam nadšene som zdvihla pohľad a zbadala tam babu, obyčajná spolužiačka, ktorá aspoň jediná proti mne nič nemala.
Všetko najlepšie k narodeninám, “ usmiala sa na mňa, hoci zbadala som v tom úsmeve aj divadlo. Nálada sa mi zhoršila ešte viac.
Bolo na nej vidieť, že čakala, kým prehovorím, ale ja som to nemala ani v najmenšom úmysle. Tak preto asi začala ona.
„Mám narodeniny iba pár dní po tebe a tak sme sa rozhodli usporiadať stanovačku, na ktorú ťa pozývame, samozrejme, veď predsa aj ty si oslávenkyňa, “ na tomto úsmeve už bolo cítiť riadne divadlo, ale nemohla som tomu odolať, keď som počula slovo stanovačka. Ešte nikdy som na takom niečom nebola a strašne ma to ťahalo. To bol asi práve ten dôvod, prečo som súhlasila. Stanovačka sa začínala už dnes večer. Strýko ma so širokým úsmevom pustil, bol rád, že som si konečne našla nejakých priateľov a niečo ideme podniknúť. A rada som bola aj ja. Možno to bude ten zlomový bod, ktorý to všetko prevráti naruby do správnych koľají a aj ja budem v skupine s nimi, že budem mať priateľov.
V ten deň som si vzala iba zopár vecí a potom smerovala cesta nahor, ku kaplnke, kde bola lúka s ohniskom, perfektné miesto na stanovanie. Ibaže až neskôr som zistila, že žiadne stany neboli, keď spolužiaci začali vyberať chľast. Ale ja som iba nad tým pokrčila plecami, veď to boli narodeniny a nikdy som to ešte neskúšala, mohla to byť zábava. Preto som sa nedala veľa krát núkať a vzala som si fľašku, napila sa. Vedela som, že táto noc určite nebude obyčajná, že to bude moja najlepšia noc v živote. No jasné, nakoniec som sa opila. Niekedy vtedy, keď už bola tma, zrazu prišiel aj ten vlasáč, môj spolusediaci a začal piť s nami. Bola zábava. A prvé okúzlenie pokračovalo ďalej, ibaže teraz ešte viac. Nevedela som, že práve túto noc práve pod vplyvom alkoholu dostanem svoj prvý bozk a ani ten nie normálny ale hneď jazýčkový. A nie jeden. Ráno som sa prebudila, vtedy už nebolo nič kúzelné. Nastalo balenie a odchod domov, kde ma čakal strýko a moje dvojča, aby sme oslávili moje narodeniny. Ako prvé, keď som prišla domov, som šla na internet a našla si tam jednu správu. Aké to bolo potešenie, že bola práve do vlasáča, do ktorého som sa akosi v tú noc nejako platonicky zaľúbila, veď to bola predsa moja prvá láska. Ale to, čo bolo v tej správe, ma už tak nepotešilo. To, čo sa stalo v noci, bolo len do zábavy, ako mi napísal. Aby som si to nebrala k srdcu. Ale vari už nevedel, že už je neskoro? Ja som si to ku srdcu vzala a teraz som musela trpieť. Trpieť za niečo, čo sa so mnou stalo mimovoľne. Bolo to ku mne nespravodlivé. On ma nielen rozsekal na kusy ale do rán aj nasypal soľ a vmasíroval hlboko do rany. Takže takto sa končí príbeh, teraz som to zistila. Toto bol môj koniec prvej lásky, opitej lásky, ktorá sa musela skončiť, iný koniec pre ňu ani neexistoval. A skončilo sa to vetou: takto sa raz končí príbeh...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
flavus  18. 6. 2009 21:32
Nech žijú šťastné konce!
Napíš svoj komentár