Z môjho otca nakoniec stal alkoholik. Bol bohatý, majetok, ktorý zdedil, mohol všade rozflákať a o nič sa nestarať. Moja matka nakoniec umrela, pri autonehode. Mala som vtedy jedenásť rokov. Otec začal piť ešte viac a nakoniec skončil na liečení. O mňa sa stará môj ujo, otcov brat. Žijem si celkom dobre, ibaže musím pracovať. Otec nakoniec prehajdákal všetok svoj majetok a ja si musím zarábať na to, aby som vôbec mohla chodiť do školy. Toto nie je príbeh o tom, že môj otec si našiel novú manželku, zlú macochu, ktorá mi odteraz kázala. Nie, takých príbehov je napísaných veľa. Môj príbeh je úplne obyčajný, pracujem, študujem, stará sa o mňa ujo a mám dvojičku menom Avery, ktorá sa síce na mňa podobá, ale sme úplne rozdielne. Ozaj, vravela som vám, že mám aj nevlastného brata? V skutočnosti je to môj bratranec, ale pre mňa je ako brat. Tak a teraz sa priamo tu začína príbeh Olivie Ethan, nevšednej dievčiny, ktorá nikdy neverila na pravú lásku...
A tak sa začal ďalší deň v škole, kde som chodila už niekoľko rokov. Som utiahnuté dievča, ktoré si nerobí plány a nevie ani len to, ako žije zo dňa na deň. A práve preto nemám ani najlepšiu kamarátku, s ktorou by som sa tu vychvaľovala. No aspoň raz za niekoľko rokov sa stalo niečo iné, ako tie ostatné rána.
A bola to iba obyčajná malá vec. Iba si ku mne niekto prisadol v autobuse a už len to dokázalo zmeniť tento deň na iný.
Ako každé ráno som sedela na mieste v autobuse, kde som sedela vždy; približne v polke autobusu na sedadle pri okne. Vždy som mala vedľa seba miesto prázdne, teda zaplnené iba mojou školskou taškou. Dnes som sa na autobus tak rýchlo ponáhľala, že som si sadla na svoje miesto bez toho, aby som si tašku dala dole a tak zostalo miesto vedľa mňa prázdne. Veľmi ma prekvapilo, keď sa zrazu miesto pri mne obsadilo a nie mojou školskou taškou, ale človekom. Zarazene som zdvihla pohľad a zadívala sa na chalana, ktorého som jakživ nevidela, určite nie v tomto autobuse a ani v škole. Sadol si ku mne úplne bez opýtania, či je vedľa mňa voľné a absolútne sa na mňa ani len nedíval, akoby som tu vôbec nebola. Ale ako utiahnutá introvertka som neprehovorila, iba som kúsok prižmúrila oči a vrátila sa k práci, ktorú som robila doteraz, ako ma ten čudný cudzinec vyrušil; písala som si úlohu z matiky. Po niekoľkých minútach kymácania sa v autobuse som zrazu na sebe ucítila pohľad, ale keď som zdvihla zrak, aby som sa pozrela, kto na mňa zíza, nezbadala som nikoho. Pomyslela som si, že sa mi to asi len zdalo a znova sa zahĺbila do nevyriešiteľného príkladu z matiky. Avšak o chvíľku som zošit musela odložiť, pretože autobus zastal jednu ulicu od školy, kde som už musela vystúpiť. Rýchlo som sa pobalila a vybehla z autobusu tak rýchlo, až som sa nestihla pozrieť ani na toho spolusediaceho, ktorý si ku mne dnes sadol. Keď som si na to pomyslela, už bolo neskoro. Bol čas ponáhľať sa do školy.
Ako prvá hodina ma čakala matika a kontrolovanie úlohy, ktorú som si robila v autobuse. Samozrejme, nemala som ju napísanú. Jednoducho som jej nerozumela, ale učiteľka si to nechcela pripustiť. Práve vtedy, keď mal prísť rad na mňa, aby som prečítala moje riešenie, niekto zaklopal a ja som si aspoň na chvíľu s úľavou vzdychla. Možno na mňa učiteľka zabudne... Každý v triede vzhliadol pri zaklopaní a učiteľka vyzvala klopajúceho, aby vošiel.
„Dobrý deň, žiaci, “ pozdravil sa nám riaditeľ a do triedy voviedol čiernovlasého chalana, ktorému vlasy siahali po plecia a mal ich jemnučko skrútené. Tmavé hnedé oči mu ihneď zablúdili po celej triede a zastavili sa až na mne, ktorá jediná som sa nepozerala na neho ani na riaditeľa, proste som si iba čarbala po zošite a myslela na chvíle, kedy konečne vypadnem z tejto školy. Slabo sa usmial na tú prácu, ktorú som robila. To celé som videla kútikom oka, pretože ako žena som mala vycibrený zrak a mala som širšie zorné pole, ako má muž.
„Vediem vám nového žiaka, ktorý bude odteraz chodiť spolu s vami do triedy. Veľa šťastia, “ poslednú vetu nasmeroval riaditeľ na nového žiaka a hneď potom odišiel nechávajúc všetko na učiteľku, nech si spraví už sama poriadok. Učiteľka si založila ruky a kývla mu hlavou na prázdne miesto v kúte triedy, kde si musel dočasne sadnúť. Potom hodina pokračovala a učiteľka pokračovala vo vyvolávaní žiakov zaradom, začínajúc od dievčaťa sediaceho za mnou. Vynechala ma. Tento deň sa začínal čím ďalej, tým lepšie.
„Ticho, “ ozval sa ženský hlas po celej triede a žiaci zaraz stíchli. Mladá učiteľka sa začala prechádzať po triede s pohľadom upretým na každého z nás. Po niekoľkých minútach konečne prehovorila.
„Ako vidíte, máme medzi nami nového žiaka, ktorý si však nemá kde sadnúť... Navrhla by som jednu vec, ale pri vás sa to zorganizovať nedá, pretože ste len veľká tlupa plná hlupákov.
Sadni si tam, “ učiteľka kývla hlavou na jediné voľné miesto, ktoré už vlastne teraz nemalo byť voľné, keďže ho pridelila novému žiakovi. Samozrejme, to miesto bolo vedľa mňa. Ten dlhovlasý chalan šiel pomalým krokom až k mojej lavici, ktorá sa nachádzala v strednom rade až úplne vzadu. Potichu sa vedľa mňa usadil, čo ma dosť prekvapilo. Chalani boli väčšinou neohrabaní a hluční. Tento nie. Kútikom oka som sa na neho pozrela, ale keď som na sebe zbadala jeho pohľad, ihneď som sa začala dívať opačným smerom. Hodina sa začala, no nevnímala som ju tak, ako obyčajne. Keď si po niekoľkých rokoch k vám niekto sadne a navyše sa ešte tvári akoby nič, nemyslím si, že by ste aj vy na mojom mieste boli úplne v pohode a uvoľnene sledovali hodinu. Ďalej som si iba čmárala na zošit z matiky a nedávala najmenší pozor, čo kreslím. Vyrušila ma v tom až zvláštna vôňa, ktorú som nikdy doteraz necítila. S určitosťou viem povedať, že bola mužská. Zhlboka som sa nadýchla a spokojne vydýchla. Tá vôňa bola prekrásna a niečo mi pripomenula, iba som si nevedela spomenúť, čo. Vtedy zazvonilo na koniec hodiny a ja som sa rýchlo vyrútila z triedy, aby som bola od toho chalana čo najďalej. Vôňa sa stratila a keď som vyšla z triedy, už som ju necítila. Ktovie, odkiaľ pochádzala...
Konečne sa skončila hodina, ktorú som tak nenávidela a vzala som si veci pripravená na odchod, keď ma zaujala jedna práca položená na mojom, teda teraz už spoločnom stole. Pootvorila som ústa údivom, veľmi sa mi tá práca páčila. Bol to jednoduchý obrázok draka s nejakou dievčinou. Už pri prvom pohľade bolo jasné, že obrázok nie je dokončený a tí dvaja na ňom nemajú iba taký nejaký obyčajný vzťah.
„Ešte nie je dokončený, “ ozval sa mi krásny hlas hneď pri uchu a teplý dych mi ovanul tvár. „Ale čoskoro bude. Ak chceš, môžem ti ho venovať, “ pokračoval hlas, v ktorom som zacítila úsmev. Obrátila som sa a zbadala som teraz už môjho spolusediaceho. Ten obraz, keď bude dokončený, bude nádherný, ale nebude vyrobený pre mňa. Preto nemal pre mňa takú cenu, ale i tak som si ho nezaslúžila.
Pokrútila som hlavou. „Netreba, nechaj si ho, “ odpovedala som krátko a sucho a hneď na to odišla z miesta pri našej lavici. Pochopila som, prečo sa ozval. Ešte ma nepoznal, iba preto. Ak by ma poznal, v živote by sa na mňa ani nepozrel. Napadla ma síce myšlienka na ďalšie odsťahovanie s mojím bláznivým strýkom, ale už ani tomu som sa nemohla smiať a užívať si to. Už to nebolo zábavné. Už nie.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár