- dáma na lúke

Sedím v podniku a pozerám na ňu. Pred rokom milenci. Teraz je inou osobou, a roztrieštené fragmenty súvisenia okolo nej naďalej cirkulujú, ako prstenec okolo planéty. V hlave sa mi zažínajú zmiešané signály. Usmievam sa a žartujem- ako vždy žartujem a smejeme sa lebo bývam vtipný, keď sa cítim najhoršie. Vedľa sedí kamarátka a susedka a bývalá kolegyňa a jej súčasná. A aj ona sa smeje a občas si potiahne z mojej elektronickej cigarety s arašidovým, vanilkovým a banánovým liquidom. Nenápadne si objednávam alkohol a objímem ju silnejšie, ako by bolo nutné, keď sa lúčime.Zaplatím a zavolám si taxi. Idem na nákup a nesie sa vo mne vidina ďalších pár pohárov.

Je večer a ja som práve pozeral po desiaty krát A Scanner Darkly. Je pri mne kamarát, ktorý sa učí na atestáciu z traumatológie a každých pár minút mu vyvoláva jeho budúca manželka, ktorá ma upodozrieva (podobne ako celé detstvo jeho mama), že mám na neho zlý vplyv.

Keď skončí film, odchádza sa učiť, ale žena mu zas volá. Ja ležím v posteli, kreslím čoraz morbídnejšie podobizne, rozmýšľam o povahe reality, uchlípavam si z vodky za nočným stolíkom a fajčím paru s anizovou príchuťou, ktorú vdychujem hlboko do pľúc a vydychujem v hustých voňavých mračnách, ako nejaká rozprávková bytosť, ktorá chystá búrku pre hlavného hrdinu. Len tá moja búrka je chutnejšia a voňavejšia a bohužiaľ som v tomto celom protagonistom.

Na chvíľu položím hlavu na posteľ, chytím sa za vlasy a zadriemem. Marí sa mi obraz hŕby prerastených jahôd, ktoré rastú v skupinách, ktoré pripomínajú prisaté kliešte na psovi, na oparenej lúke. V diaľke vidím mesto a myslím, že to je ten amalgám miest, o ktorom sa mi zvykne snívať inokedy. Prvý krát ho vidím z diaľky.

Na lúke leží nahá žena bledej pleti, ktorej vlasy sa vznášajú, ako pod vodou. Leží na jahodách, ako na matraci, a keď pristúpim bližšie, vidím, že ich pučí a šťava jej steká po lýtku a po chodidle.

„Neviem, kam mám ísť.“ hovorím jej, ľahnem si jej hlavou na lono a objímem jej stehno. Pohladká ma po vlasoch a dá mi do úst rozpučenú jahodu.

„Vieš,“ vravím jej „every good tree bringeth forth good fruit, but a corrupt tree bringeth forth evil fruit. Aké potom jem ovocie?“ Pobozkal som jej bedro a oprel s úľavou čelo o jej bledé brucho... a zistil som, že sa vznášam.

Otvoril som oči a hrali znepokojivé, naliehavé tóny Senelotrope. Vstal som, pricupital k dverám a pootvoril ich. Nenápadne som nazrel do kuchyne a pozeral sa pár sekúnd, ako sa kamarát učí o zlomeninách. Privrel som dvere, sadol si na zem a oprel sa o ne.

Čo ak nejestvujem? Neprinesiem žiadne ovocie? Čo ak som len opar nad lúkou? Zanechám jemnú mliečnu stopu vo vzduchu... vôňu a napokon sa vznesiem do všetkých strán naraz... do večného zabudnutia... ako básne, ktoré si mrmlem sám pre seba, keď sa prechádzam... proroctvá o budúcnosti bez adresáta... strom, ktorý nik neuvidí padať... stará mapa kráľovstva mierky 1:1, ktorá sa rozkladá na odľahlých koncoch krajiny, ktorú kedysi tak exaktne popisovala... Borges, zomierajúci na rakovinu asi mesiac pred mojim narodením... vágna spomienka na miesta, ktoré nikdy nejestvovali... či prstence spomienok, obiehajúce, okolo ľudí, ktorých sa už netýkajú...

 Rozprávka

10 1 0 0 2

Komentuj

17 komentov k blogu