Vidím iskry.
Nie je to cesta von...
Je to návyk na tunel.
Rozoznávam tvary...
netreba viac svetla...
stačí načúvať,
ako netopier...
stačí zovrieť v náruči svoju slepotu...
prijať ju
oslepnúť aj v srdci.
Tu v mariánskej priekope
je svetlo len pascou...
Radšej sa mu vyhýbaj.
Sme tu všetci
groteskné postavičky...
Priveľké ústa,
priveľké oči...
Mliaždení tlakom
vo večnej černi.
Aj tak prežívame...
vzájomne sa požierame.
Svit nie je potrebný.
Nenávisť nedáva zmysel,
kde niet opaku.
Každý môj autoportrét
už vyzerá rovnako...
Rozprávka
Komentuj
3 komenty k blogu
1
dorothyenap
31. 7.júla 2017 23:50
0_0
Napíš svoj komentár