Kristián neodolal, jarné slnko ho ťahalo von ako sopeľ z nosa. Po hnusnej zime zase kvety a motýle – zo dňa na deň, akoby uťal skončila tá studená, sychravá ohavnosť.
Nedeľa. Na chodníkoch sa to hemží.
„Dobrý deň!“ pozdravil.
Oproti išli tri kozy.
„Me-e-e!“ odpovedali. Správne vyslovili v kozacine trhané „e“, ako len kozy vedia.
Zozváňalo na Malú. Chodníkom sa ani nedalo prejsť. Plný bol oviec.
„Dobrý deň!“
A ovce: „Bééééééé...“
Nebol si istý, či sa mu neposmievajú. Ovčí jazyk je jednoduchý, okrem „b“ má už len jedno písmeno, ale ovce si ho užívajú. Zrejme chcú ukázať obsah žalúdka, básnik by povedal, že dávia lyriku, ale Kristián vie, že ide o zdvorilosť.
Z krčmy oproti kostolu sa ozýva erdžanie. Takto zrána? A tam kone sa rehocú, až stoly prekacujú!
„Hi-i-i-i!“
Á, veď bola sobota! A to sú ožralci zo včera. Naslopú sa lacného vína a potom erdžia a zadkami vyhadzujú, dokiaľ im nedá niekto cez držku.
„Dobré ráno!“ pozdravil Kristián.
„Chceš na p...?!“
Nevšímal si komplimenty, pred obchodom zbadal sliepky. Nezobali zrnie, už len kotkodákali.
„Keby ste videli, ako sa obliekla: Hore nič a dolu holá riť! Takto si ona príde do kostola...“
„Dobré ráno!“ pozdravil Kristián.
„Kotko-dááák, ko-ko-ko!“ odzdravili slepice.
Len čo vošiel do obchodu, už drkotali sliepky ďalej: „Chodí namyslený ako páv. Za to, že robí v Anglicku, no daj sa mi svete!!!“
Vnútri ako na pohrebe. Predavačky v nedeľu – majú v počtoch medzeru.
„Dala som vám stovku, tak mi vydajte ešte päťdesiat!“ štekala pani Dobermanová.
Predavačka priznala farbu: „Ja som ešte napitá zo včerajška.“
Medzi regálmi povedal Kristián: „Čau!“. Povedal to jednej krave. Tá na neho uvalila kravské bulvy a on, pravdaže, očakával aspoň to poondiate: búúúú! Ale nič. Asi je urazená. To kravy bývajú.
Do ticha sa náhle ozvalo:
„A čo mám zobrať?“
Dnu vtrhlo prasa s hlavou stále ku dverám. Dralo sa hneď ku fľašiam, ani košík nestihlo.
„Šak borovičku!“
Keď nabralo pár fliaš do náručia, ešte zagrúlilo, až von to počuli:
„Aj cigaretle?“
„Šak keď ti dajú...“
Kristián zas na slniečko, aby mu ho nevypli. Chcel vykročiť, keď ho trafila lopta – pravá, futbalová. Akýsi strážca pivového poriadku zasiahol.
„Ja vášho anciáša!“
Nakopol loptu špicou bagandže a vrabce sa rozpŕchli.
Zas nedeľa a pokoj v duši. Zraky všetkých – opitých i triezvych – stiahla na seba ťava. Dôstojne sa vznášala po promenáde, ľahostajne ignorujúc vtáky v okolí. Na jej dva hrby sa zniesli zraky všetkých odkundesov, nenažrancov, nadržancov a iných juncov, ba aj husičiek opačnej orientácie. A závistlivé straky jej nevedeli odpustiť dar prírody.
„No bóže! Aj tak jej visia...“
Za ňou sa hojkali z boka na bok dve kačice. Nikto si ich nevšímal. Išli nakúpiť do obchodu, potom navariť, upratať, naučiť decká do školy, postaviť zaťov do pozoru a držať na uzde tých svojich žrebcov, čo im odbilo päťdesiat: naše milé tetky-trkotálky. Na nich stojí svet.
„Dobrý deň!“ pozdravil Kristián.
„Ták-ták-ták!“ odzdravili kačky – konečne niekto poctivo zakvákal.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár