"Pani ale ja vám nerozumiem, hovorte hlasnejšie."
Vzdáva to a píše mi na papierik. 5.50 konečne chápem a dávam peniaze. Robotníci si ďalej robia svoju prácu a ľudia čo kvôli malému poprchávaniu sa skryli riskujú ohluchnutie. Vyznať sa ako sa dostať na správne nástupište je ešte väčší problém ako rozumieť tej starej babke. Serem nato, preliezam pásku cez ktorú sa vraj nesmie no každý je zahľadený do seba takže stačí byť len rýchli a ja rýchli byť viem.
Tabuľa s vlakmi zatiaľ slúži ale podľa toho čo hlása hlas s reprákov som už totálne zmätený. Zapaľujem cigu a otáčam sa k hip-hoperovy ktorý sedí o lavičku vedľa.
Skôr ako stihnem niečo povedať.
"Hodíš mi prosím ťa cígo dám ti zaň 30 centov." podávam a inkasujem prachy, tiež mu dávam zápaľky. Hovorí mi sračky, robím sa, že ma to zaujíma. Má zlomenú ruku tak sa pýtam ako sa mu to podarilo.
“Som na diske a príde za mnou chlapík, že vraj som balil jeho ženskú, vravím mu, že to nie je pravda. On do mňa začne strkať tak idem von. Tam už čakajú ďalší jeho kamaráti. Chlapíkovy trochu prijebem ale potom už sa len kryjem na zemi pokým niekto nezavolá vyhadzovačov.“
Prišiel mu práve vlak a odchádza. Prší a ešte k tomu zistujem, že môj vlak bude meškať. Zapaľujem dalšiu cigu.
Keď som bol ešte malý bol som iný. Veselší. Robím som kokotiny ktoré by nikoho nenapadli. Raz som sa s kamarátom rozhodol, že újdem s domu. Mohol som mať tak 6 rokov. Bol som pevne rozhodnutý, že peši zájdem do druhého mesta a už nikdy sa nevrátim. Kamarát mal 10 rokov ale rozumu hádam ešte menej ako ja, pretože sme sa vybrali úplne zlým smerom. Keď sme po 3 hodinách už úplne zablúdili sme sa rozhodli konečne to otočiť a vzdať sen, že budeme samostatný. Okolo 9 večer sme konečne dostali domov. Dostal som takú nakladačku od rodičov, že som nemohol sedieť. No už vtedy som vedel, že to nebol môj posledný pokus o útek.
Vlak nepríde. Posielajú náhradní. Ani tento útek mi dáko nevychádza.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár