Kráčam medzi panelákmi a kroky mi zunia v ušiach. Už dávno som sa necítil tak sám.
Viem, mám rodinu, či dokonca pár priateľov, no... tento bol výnimočný. Spomínam si ešte na ten posledný prázdninový deň, keď sa ku mne prvýkrát rozbehol a „vybozkával ma“. Oči mu žiarili úprimnou radosťou a huňatou srsťou mi šteklil tvár.
Koľko kaluží sme potom spolu preskákali, koľko čertovín navystrájali... Veru, bok po boku sme sa predierali životom. On sa zmenil zo strapatého klbka na statného krásavca a ja? Pri troche predstavivosti povedzme, že to bolo podobne.
Ťažko povedať, aké miesto v mojom živote zastával, no cítim, že ho už ťažko ktosi nahradí.
Často som sa sediac v tmavej izbe poddával smútku. On bol ten, čo prišiel za mnou. Jediný pohľad do tých veľkých čokoládových očí stačil, aby som pochopil, že nič nie je natoľko zlé, aby to malo zatieniť našu radosť zo života. No dnes... akosi tomu prestávam veriť.
Už po dlhší čas ho staroba tisla k zemi. Má ale môj obrovský obdiv. Bojoval ozaj statočne. Dokonca i cez svoje utrpenie nehľadel na seba, no skôr na mňa, ktorého sa snažil utešiť do poslednej chvíle. Ale pred troma dňami plamienky v jeho očiach navždy zhasli.
Pochoval som ho pri neďalekom jazere. Tak rád tam behával s vetrom opreteky.
Viem, viem... každého to čaká, no i tak mi je ťažko.
Ani tým kvapkám sa už nechce na zem. Slzy mi osameli.
Snáď ešte pár kvetov položiť na ten hrob. Trhám jeden za druhým, keď tu na mňa znenazdajky upiera zrak pár veľkých, čokoládových očí. Dievčatko. Siaha mi sotva po pás, podáva mi púpavku.
Ten bezstarostný pohľad plný nehy pripomína mi čosi. Trochu nesmelo, pokúšam sa po dlhej dobe o úsmev.
Áno, už chápem. Ja predsa nie som sám. Rasty je so mnou. Prebýva v každom úsmeve, v každom slnečnom lúči, no najmä v mojom srdci.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ygor
26. 10.októbra 2007 13:23
hezky
Napíš svoj komentár