,,Starká!" Preľaknutá sa vrátila na zem a mihom zotrela z tváre slzu, ktorá si tak usilovne razila cestu pomedzi jej vrásky. Spod plavého hniezda na ňu hľadeli dve šibalské zelené oči.
,,Poď mi prečítať o Modrofúzovi! Póóóóď, prosíííím! "
,,Ach, slnce, s najväčšou radosťou. No nebudeš sa báť ?"
,,Keď budeš pri mne ty, tak ani sedemhlavého draka!" vykríkol a priam sa jej hodil do náručia. Tuho ju objal a obdaroval širokým úsmevom.
,,Radosť moja, len ma ty nerozpuč! Radšej si choď vyumývať tie tvoje lopatky, kým ti všetky nepovypadávajú."
,,Už bežím, stajká! Počkám ťa v posteli, tak sa poponáhľaj!" Do vlasov mu vtisla bozk, mäkký a hrejivý, rovnako ako jej úprimná mesiačikovitá tvár.
Dvere sa zabuchli a dupotajúce kroky k nej doliehali z čoraz väčšej ďiaľky. Akoby doteraz niekde schované, znova k nej pomaly podišli jej večné, smutné myšlienky. Vtedy, na lúčnej čistinke, možno iba kdesi v zákutí svojej duše cítila ako ten človek zmení jej život. No nielen to. Zmenil od základov ju celú, jej zmýšľanie, dušu. Vďaka nemu naveky zmizli zárodky zloby v jej vnútri, a to všetko krásne, čo robí z ľuďí milujúce bytosti, v nej rozkvitlo a vari ani nikdy nezhynie. A hoci je to už sedem rokov, čo jeho telo pohltila čierna zem, nie je dňa, kedy by si nesadla vo svojej malej, skromnej izbietke a mysľou nebola s ním. Zavše i posmutnie, cíti sa opusteno a hlavou jej neprestajne blúdia verše. Verše, ktoré napísal starký len pre ňu. Vie ich snáď už lepšie, než Otčenáš. Stačí iba privrieť oči...
,, Ja viem, ty zahľadíš sa späť, k pramienkom lásky tých trinástich liet. Cez koľko brál a úskalí, čo šťastnou byť ti nedali, som našu ľúbosť vláčil, čo ma nechváli "
... nuž, nie vždy sa im svet krútil podľa predstáv. Ich životmi sa mihla bolesť, sklamanie i nespočetne veľa starostí. Skúste len vychovať tri nezbedné chlapčatá, troch roztopašných lapajov. Veruže to nie je med lízať, no taká snaha nie je nikdy zbytočná a nakoniec vždy preváži dobré nad zlým. A tak, po rokoch, má aspoň pri vás kto stáť. I starká sa vďačne opiera o ich statné ramená, ktoré už dávno nepatria malým chlapcom. Najpevnejšie boli vari vtedy, keď už starkého rozum nerozkázal telu chorému… Delili si takto svoju bolesť i menšie úspechy, no starký vetchol práve ako tá jabloň vtedy. Až nadišiel deň, kedy jeho telo, zlomené chorobou, poticho rozlúčilo sa s dušou.
Vraví sa, že vtedy človek svoj boj prehráva. No možno ani nie. Možno, konečne oslobodený od utrpenia, teraz kdesi pokojne vyčkáva, pretkaný láskou a pokorou.
,,Ešte nie, poklad," zašepká starká po tom, čo sa znenazdajky pootvorí okno a tvár jej pohladí teplý vánok, tak neobvyklý na mrazivý január.
,,Ešte tu mám povinnosti. Tak je. Tie najpríjemnejšie na svete," vsunie nohy do vlnených papučiek a pomaly, s námahou, príde až k Miškovi, ktorý už nedočkavo stíska knižku o Modrofúzovi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár