„Neboj, mami!“, kričím na plné hrdlo a rýchlo za sebou zatváram dvere. Večne sa o mňa bojí. Hoci idem čo i len vyniesť smeti. Schody beriem po dvoch – veď už opäť nestíham! Zavrú mi pred nosom aj tie posledné obchody, a čo dám potom pod vianočný stromček? Nanajvýš tak z koláča dieru... Ach, jaj, to som zas celá ja, všetko na poslednú chvíľu!
Vychádzam z brány a veruže riadne prituhlo. Veď sa i patrilo, december je v plnom prúde. Prvé snehové vločky sa osmelili a šteklia mi tvár. Iné zas pokojne a ticho zaspávajú v mojich vlasoch. Krásny večer. Rada by som si ho vychutnala, no čas súri a zima ku mne rovnako nie je zhovievavá.
Na zastávke okrem mňa prešľapuje ešte menší hlúčik ľudí. Ostatní zrejme doma vypekajú, upratujú, či len sladko nič nerobia. No ani tu nie je atmosféra na zahodenie. Je celkom zábavné sledovať, aké čertoviny vyvádzajú doteraz cudzie deti. Malé cigánča sa práve snaží nahrabať zo zeme čerstvo napadaný sneh.
Ako sa tak zakráda k o čosi väčšiemu dievčatku, spod čiapky mu žiaria dve šibalské iskričky. Lucka, meno som sa neskôr dozvedela z neustáleho pokrikovania jej mamy, sa znenazdajky otočila a chlapča „bum“ jej snehovú guľu priamo do tváre. Dievča, už beztak biele, nadobudlo ráz ufúľaného anjelika. Od takej malej slečinky by človek očakával krik, plač, čokoľvek! No to, že sa so smiechom a akýmsi bojovým pokrikom rozbehne za tým čertom, to bolo i pre mňa prekvapenie.
Snehové gule sa rozlietali krížom-krážom a neraz sa ušli aj ostatným. Tak si zrazu uvedomujem, že na tvár mi akosi samovoľne vyhupol úsmev. I čakanie ubehlo rýchlejšie a za chichotania tých dvoch malých vianočných škriatkov, nastupujem do autobusu. Víta ma studené miesto pri okne, no vďačne sa usadím a do zahmleného okna začínam čarbať prvé náznaky slniečka. Čosi mi z detstva predsa len ostalo. A vlastne toho ani nie je málo. Zapínam si prehrávač a okolie sa postupne napĺňa veselými tónmi. Slastne prižmúrim oči. Veď tie Vianoce sú predsa len fajn.
Zahĺbená do hudby zabúdam na čas. Môžem si to koniec- koncov dovoliť, vystupujem takmer na konečnej. A zrazu mnou preniká čudný, mrazivý pocit. Nerozumiem mu, no otvárajúc oči, zároveň akýsi zvuk prehluší i moju pieseň. Oslepená blikajúcimi svetlami autobusu zisťujem, že nie som jediná, ktorá registruje to záhadné dianie.
Zdesené pohľady cestujúcich smerujú dozadu a otáčajúc hlavu, si vyberám z uší slúchadlá.
„Ty sukin syn! Komu tu ty budeš miesto zaberať, há?“
Buchot môjho srdca naberá na obrátkach a v akejsi hypnóze sledujem úkaz, ktorý sa mi práve naskytol. Vidím len chrbty štyroch chalanov. Veľké a mohutné, týčiace sa ako tmavé hrozivé piliere. Prešiel mnou strach.
Čo sa to vlastne deje? Kto sa tam medzi nimi chúli?
Mozog akoby sa mi vypol a len tupo hľadím, lapajúc po dychu. Nadávky gradujú a nemilosrdné obludy nezostávajú len pri slovách. Preboha! Rýchlo sa obzerám po ostatných.
To sa mi snáď len zdá !?
Všetci len nervózne vyzerajú oknom, klopia zrak, mrvia sa alebo sa radšej dávajú na útek. Ani náznak záujmu o drámu, ktorá sa odohráva priam za ich chrbtami.
Len dve deti sa k sebe pevne túlia. Lucke sa z veľkých belasých očí vykotúľala slza.
Zastávka. Rodičia ich v chvate ťahajú von a ony sa, otrasené, len ďalej prizerajú. Banda chalanov už zrejme dokončila svoju prácu, pretože sa mi s triumfálnymi úsmevmi na perách otáčajú tvárou v tvár.
V tom momente mi to začína dochádzať. Úplne obyčajní, na pohľad možno milí chalani, ktorých nič netušiace matky teraz kdesi vypekajú medovníky. Mráz mi prebehol po chrbte, keď som v jednom z nich spoznala nášho suseda. Zdvíha ruku na pozdrav a ja dusím svoj výkrik dlaňami.
Dvere sa zabuchli a autobus, akoby nič, pokračuje vo svojej ničím nezmenenej, vopred určenej trase. Ostalo nás už len zopár. Stuhnutá hrôzou, nesmelo sa odliepam od sedadla, a už sa nebránim výkriku. Chalan asi v mojom veku.
Vlasy má rovnako dlhé ako ja, zvíja sa v bolestnej agónii na dlážke. Po tvári mu steká pramienok krvi.
Takmer nečujne vzlyká a gitara ležiaca vedľa neho bezmocne mlčí.
Už neváham!
Rozbehnem sa k nemu! Cez slzy takmer nevidím, no prikľaknem si k tomu nehybnému telu. Bezradne ho hľadím po vlasoch a v záchvate plaču mám pocit, že sa niekto dotýka môjho pleca. Je to šofér. Ani som si nevšimla, že stojíme.
„Zavolal som sanitku, o chvíľu tu bude. Pomôžu mu, nebojte sa,“ snaží sa ma upokojiť. Bohužiaľ, márna snaha. Držím mladíka za ruku a, cítiac jeho triašku, trasiem sa s ním. Minúty, sekundy sa vlečú neúnosne pomaly. Akoby ich ktosi schválne naťahoval na škripci. Prešla priam večnosť, kým to ťaživé ticho preťala siréna sanitky. Zrazu ide všetko rýchlo. Snáď si chce čas vynahradiť, čo zameškal, keď ešte len pred chvíľou stál.
Lekári kontrolujú jeho zdravotný stav, pokladajú ho na nosítka a odnášajú kamsi preč.
„Kľud, slečna, bude v poriadku. Nie je to nič vážne.“
Zrejme to ktosi vravel mne. Nie. Už nič nebude v poriadku.
Sťa v mrákotách vystupujem z toho otrasného miesta a len sťažka si uvedomujem húf ľudí, ktorí sa ako supy zhŕkli okolo, prahnúc po akejkoľvek senzácii. Senzácii, ktorá pramení hoc aj z ľudského nešťastia...
Kde bol ich záujem, keď ho ten chalan potreboval?
Kde v sebe ľudia berú toľko zloby, že dokážu bez príčiny ublížiť inému?
A prečo nedokážeme v núdzi pomôcť druhému?
Zachvacuje ma hnev, že som príslušníčkou rovnakého druhu, ako tí, ktorí sa dokážu správať tak kruto. No rovnako ma zaplavuje vlna hnusu zo seba samej. Čo si budeme klamať. Som rovnaká ako oni. Zo strachu o seba samú kašlem na blížneho v núdzi, na dušu, ktorá zúfalo kričí o pomoc. Spolu s ostatnými si zapchávam uši a privieram oči. Veď každý ma svoje problémy, či nie?
Slzy na mojej tvári si už dávno zahájili preteky a ja premýšľam, čím to je, že iba deti majú v sebe ten čistý, neskazený cit.
A... taktiež som konečne pochopila svoju mamu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
digitalko
24. 10.októbra 2007 21:42
Si ako hypermarkety, Vianoce v mesiaci október, ale inak pekné.
Napíš svoj komentár