Zaspával som sám v úplnom tichu a všetko bolo také magické. Hlavou sa mi naháňali čierne mačky v úzkych španielskych uličkách v srdci Costa Bravi a cítil som že ma to strašne baví.
Dotýkali sme sa nohami v natrieskanom aute a z úst ti išli podráždené sprostosti. Mlčal som, už mi to nestálo za hádku a názor som si schoval do obálky a spálil ho. Nestálo to za to. Pozeral som von oknom a hnev som premieňal na výsmech. Mal som chuť stlačiť klučku a vypadnúť z tohto sveta, aj keby na cestu.
Všetky tie stretnutia, tváre, podania rúk a objímanie. Ludia v okamžikoch ktoré za to stáli, vždy sme príliš uháňali. V stretnutiach už nie je voľno, je tam tichý tlak. Bije do očí a do vnútra sa dostáva prach, nedokážem nevidieť, nedokážem stáť. Popíjame na balkóne víno a ja už neviem čo je strach, stačí vstať a aj bez krídiel preletím trvácnosť týchto vzťahov ťaživých. Usmej sa, vždy sme chceli viac.
Objať, stlačiť, do vlasov zaboriť tvár. Na chvíľu zastaviť svet, zabudnúť na termíny a metronómy, užiť si pominuteľnosť tepla dvoch ľudí. A život sa následne rozbehne, tackavo ako natrieskaná električka, už ale o jeden úsmev ťažšia.
AJ keď si preč, potichu a možno mŕtva.
Umrel som, nie prvý krát a zaručene nie naposledy. Umrel som pokojne, v tichu, v sede. Umrel som prehrou o všetko o čo už nestojím. Vybuchol do vnútra. Usmievam sa za zastretými roletami. Kocky lega ktoré držali moje staré väzby, odhnívajú aj s cestami ktoré som prešiel. Necítim lásku, necítim nadšenie z dotykov ktoré sú mi venované, nech idú do prdele. Kusnem si do pery a život je zas o niečo živší. A šťava vynára sa až pri skokoch z výšky. Steká zo mňa, a ja sa kúpem na výslní vlastnej hranej šialenosti, ktorá mi dovoluje byť úprimný.
Môj nový svet
Plný skrytej vášne
Ktorá vyvrie na povrch
Nechá rozoznieť okolie
Spáli odchýlky
A potom sa s kludom vráti
Do hlbín
Plný predýchanej zloby a bolesti
Plný dialok
V ktorých nič už nedesí
Odhnívam v kresle. A na smrť som pokojný, začne besnenie, začne sa všetko to strašné, a ja teším sa ako surfer na vlny. Možno len neviem žiť v pokoji. A občas vyzerá, že je mi jedno, ktorá skrutka sa zajtra uvolní. Úsmev dáva mi, úsmev polieva pád. Vodopád ktorým preteká moja formovatelnosť. Som len tok myšlienok pospájaný z cudzích inšpirácií, nežijem naozaj, len tak tečiem a môj charakter je len omývanie ostrých hrán. Zahyniem len ak žiara tvojho tepla, vysuší môj prameň. A to sa nestane. Si už preč, ako časi keď sme sa nahánali, okolo plachetnice vašich. Ako sme sa schovávali u nás v podkroví a spoznávali navzájom krihy do ktorých vrazili naše Titanici.
Ty už si raz oslepla, teraz to čaká mňa. Toto je fakt podivná kniha a mám pocit že je zhudobnená. Vnímam tu akýsi refrén, chorus a jeho zimomriavky. Dúfam že sa bavíte, občas by som pred sebou utiekol do postele. Je to zbytočné, vytečiem z nej myšlienkami a neudržím sa pri vedomí. Na zem ma stiahni, použi. Ošukaj ma a postav nové lego cez ktoré potečiem ako oknom svetlo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár