Pozdvihol som ponúkanú ihlu a musel som oceniť jej dokonalú ostrosť. Zamieril som ku vkusným regálikom s gombíkmi a vybral som si tie svoje. Neusmievali sa, ale vedel som že mi patria, cítil som to. Pozornosť podniku, vraj cenu pochopím až oveľa neskôr, vraj hodnota bude len rásť.
A možno chcel som to všetko len vyskúšať a začal som ľudí jemne prebodávať ihlou a prišívať na nich svoje gombíky. Nešlo mi to najlepšie ale zlepšoval som sa. A tak isto sa zlepšovali aj ostatný. Prišívali svoje gombíky na moje telo a potom, niekedy nespokojný a niekedy radostne zo mňa strhávali svoje gombíky, nespokojný so svojim výkonom prípadne spokojný s mojou bolesťou.
No a jedného dňa som podal ihlu tebe. Navzájom sme si prešívali telá gombíkmi, a každý vpich ma privádzal do extázy. Možno platil som bolesťou, nikdy som sa jej nebál, možno tŕpol som strachom keď som sa odliepal od zeme pri skoku do jej vôd, ale samotná bolesť je mi starou známou. A možno práve preto, a možno práve preto že je jej teraz tak málo, že som po neskutočnej dobe okúsil niečo ako skutočné šťastie, pôjdu zo mňa gombíky asi ťažko. Pomôž si nožom, pomôž si dlátom a rozry čo si v mojom tele zanechala. Nájdi aj poslednú nitku ktorá pomaly zapúšťala korene v mojom tkanive. Vytrhaj gombíky s ktorými si to podla teba prehnala a zvyšné nechaj tak. Generuj si čo je podla teba správne a nechaj rozrásť len to čo chceš. Naneštastie nie som rastlinka. Som pes a nezabúdam na nikoho kto kedy skúsil dať mi domov.
Pre mňa je aj jazva spojenie, ak aj hluché. Možno myslíš že moja predstava o bolesti je naivná, nehovorím že už nebudem v tejto disciplíne prekonávať hranice, no nemienim robiť každý krok so strachom v očiach. Nechám sa zmrzačiť životom, dorezať si dušu a potom zožeriem všetko to sklo čo ostane z mojich ilúzií. Skapem v starobe či halucináciách z heroínu, ale nenechám sa skrotiť strachom.
Toto nieje dráma, je to celé jedna obyčajná metafora z ktorej som sa ešte nevyspal. Možno zobudím sa do pekného rána, no moje oči mu zostanú slepé lebo pre mňa sú farby obmedzené pocitmi. Ja proste nesúhlasím. Prepáč. Toto je niečo čo nedokážem. Nemôžem rozumom skrotiť vlastné city. Na citoch som založil svoje bytie a rozumom sa ich snažím skúmať ... možno som to mal skúsiť naopak.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár