nedovolila utopiť
hlúposť ktorá
tak často nasádzala klapky na oči
padáte ako muchy
vyžehlená košela
výsmechom vytrvalého vraha
krátim si chvílu
pozeraním z okna
a tak ...
potrebujem priatela
spustiť sa z kopca
dúha farby nádhera
kvitne burina
a vôňa dáva vedieť
kolko si sa už nesprchoval
tolko je drog
ktoré sme ešte neskúsili
a snažíme sa pochopiť
ako bez nich žiť
nie len prežiť
ale v objatí ísť do hĺbky
všetkých našich zážitkov
ktoré nemienime zahubiť
vedieme sa džunglami a prázdnom
je to všetko
nekonečným výletom
a skúškou ochoty
prekročiť hranicu istoty
riskovať spolu
nenávratné škody
stratu hudnoty
vieru vo vlastné schopnosti
vymrštím svoje telo
s natiahnutou rukou
a viem že ju zachytíš
zamrznúť na hystorické priatelstvo
je pre oheň najsmutnejší spôsob
ako opustiť svoje pôsobisko
a keď tam nebudeš
no proste drbnem na zem
a čo ak neprežijem ?
gravitáciu to nezruší
mám dojem že prílišné istoty v luďoch zabíjajú chuť žiť ..... mám dojem že sme dobytok ... mám dojem ... že nie som iný ako vy ... a príde mi to smutné .... kvôli mne
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár