Tvoja prítomnosť ma obalí, naplní. Som v pokoji, kým tu si. Vôňa tvojich vlasov, pozýva ma do perín. No akonáhle sa vyparíš som zase stratený, cítim sa deraví, celá zo mňa vytečieš. Pretečieš telom dierami po výstreloch. Staré rany, zahojené, no nezacelené, hlásia sa o slovo. Som opäť rozsypané stvorenie.
Moja formovateľnosť dospela do štádia keď nedokážem byť sám a súčasne existovať. Potrebujem aby mi niekto dával formu, inak sa energia ktorá ma predstavuje, obráti sama proti sebe. Triešti sa v tichu, a vodopády triešte osobnosti , výplavy strateného sveta, schrodingerova mačka, Atlantída.
Daj mi svoju prítomnosť a ja sa zhmotním , dostanem farbu do líc. Odhodlanie závodiť. Vystriedaj moje prostredie, a ja obrátim svoju silu proti sebe, ak nebudem hodný každého KJ ktorý ťa budem stáť. Nič horšie sa nemôže stať.
Homogénnosť môjho prostredia odsala všetku gravitáciu a moja regenerácia dostáva úder pod pás. Zanikám. Ozveny tých istých myšlienok rozkrádajú moju celistvosť. Uteč, alebo hoď kosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár