Dieťa noci

2. Kapitola

Cŕn. Na celú izbu mi začal vyzváňať budík. Rozospatá som šmátrala po zemi a hľadala telefón. Po dvoch minútach búchania po podlahe som otvorila oči a ten prekliaty budík vypla. Prevalila som sa na chrbát. Unavené oči som si pretrela dlaňami, keď som si zrazu uvedomila, že Taylor už nie je pri mne. Spala som tak tvrdo, ani som nevedela, kedy odišiel.

„Aj keď som včera spala cestou autom, som stále unavená,“ pomyslela som si a obrátila som sa na bok. „Dnes do školy nepôjdem. Urobím si voľno.“ S úsmevom som sa prikryla a zatvorila oči. „Na druhej strane, keď to povybavujem dnes, budem mať pokoj a už keď budem... Sakra! Kde to vlastne sme? Úplne som zabudla, že som sa to chcela brata opýtať.“ Otvorila som oči.

Posadila som sa a šla sa rýchlo prezliecť. Čierne ponožky a džínsy ladili s čiernym nápisom Smrť ľudstvu na fialovom svetríku. Krk som ozdobila náhrdelníkom, z ktorého viseli malé čierne netopiere a v strede väčšia čierna rakva. Okrem toho mi na krku visel aj strieborný medailón, ktorý končil tesne pod mojimi prsiami. Vždy ho nosím pod oblečením, aby som ho kryla. Je pre mňa veľmi cenný. Ľavú ruku som ozdobila čiernymi ručičkovými hodinkami. Takto oblečená som si vykračovala do kuchyne. V kuchyni nikto nebol. Čakala som, že tam bude celá moja úžasná rodinka, ale po nikom nebolo ani stopy. Prešla som k chladničke rýchlo vzala jogurt a snažila sa čo najrýchlejšie vypariť. No len čo som spravila dva kroky od chladničky, vošiel do kuchyne Taylor.

„Kriste pane!“ vydala som zo seba preľaknuto. „Vieš ako som sa ťa zľakla? Chodíš ako duch,“ povedala som Taylorovi a milo som sa usmiala. Taylor sa len uškrnul a pokračoval k linke spraviť si raňajky. „Kde v riti to sme?“ prerušila som ticho. Pozerala som naňho ako si natiera džem na krajec chleba.

„Aj tebe prajem dobré ráno.“ Usmial sa od ucha k uchu ešte stále pobavený mojím zľaknutím.

„Dobré by bolo keby mi hneď ráno neprivodíš infarkt.“ Usmiala som sa a dodala. „Rýchlo hovor kým neprídu,“ naliehala som na Taylora medzitým ako som si brala lyžičku.

„Sme v Amon Sul-e“ pokračoval v príprave raňajok.

„Ďakujem,“ poďakovala som a už ma nebolo. Vyšla som rýchlo do izby a popri jedení jogurtu som si začala hľadať strednú školu podľa môjho odboru. Ako som prechádzala myšou po mape, začala som sa zoznamovať s novým mestom. Bola som tak sústredená na vyhľadávanie, že som nepočula ako sa mi do izby vlámal votrelec. Po pohlavku, ktorý som dostala som sa z mapy vrátila späť do izby. Richard.

„Čo chceš?“ spýtala som sa akoby sa nič nestalo, pretože som vedela, ako veľmi neznáša keď vzdorujem a nedám sa zlomiť.

„Kde sú raňajky?!“ znechutene na mňa vypľul otázku a čakal na príležitosť kedy mi môže vraziť znovu.

„Taylor robil raňajky,“ odpovedala som a čakala, kedy sa jeho ruka bude rútiť oproti mne. Len čo som to dopovedala, už ju aj napriahol. Keď jeho ruka bola dosť blízko zakročila som. Jeho ruka narazila do mojej. Začudovane hľadel z mojej ruky na mňa a späť. Potom sa jeho výraz zmenil na zlosť.

„Mal som ťa mať lepšie pod palcom!“ Len čo to dopovedal, už sa na mňa rútila jeho ruka sprava. Čakala som to a tak som bola pripravená. Znova jeho ruka narazila do tej mojej. Keď videl, že na tom kurze sebaobrany som nebola len raz vzdal to.

„Nerátaj s tým, že tu na nejaký taký kurz budeš chodiť, o to sa osobne postarám!“ Otočil sa na odchod a nezabudol tresnúť dverami.

Len čo sa dvere zabuchli, ucítila som na hornej pere ako mi niečo steká smerom nadol. Niečo mi kvaplo na ruku. Pozrela som sa a na ruke som mala kvapôčku krvi, ku ktorej sa hneď pridala ďalšia. Nikdy predtým mi krv z nosa netiekla. Chytila som vreckovku, priložila si ju k nosu a chrupavčitú mäkkú časť som silno stlačila. Vzala som balík vreckoviek a išla do kúpeľne, v ktorej som sa zamkla. Z balíka som vybrala dve vreckovky a namočila ich tou najchladnejšou vodou aká tiekla. Jednu som si priložila na koreň nosa a druhú na zátylok. Sadla som si a oprela sa o vaňu tak aby som hlavu mala v predklone. Ako som tam tak sedela zrazu mi všetko začínalo dávať zmysel.

„Mala som si dávať väčší pozor,“ zamrmlala som si popod nos a položila som si hlavu na kolená. Už mi došlo prečo sme sa odsťahovali. Nie preto, že mi prišli na to, že mám telefón, ale preto, že prišli na ten kurz.

Po pár minútach môjho vynúteného oddychu som počula, ako chcel niekto vojsť do kúpeľne. „Hej! Aylin.” Tak sa volala žena z mesiaca Hallo a môj otec povedal, že sa to ku mne dokonale hodí keďže som sa narodila v noci keď bol mesiac v splne. “Vylez už odtiaľ! Rýchlo lebo nestihnem!“ Taylor sa snažil dobiť dnu.

„Už idem počkaj minútku.“ Pomaly som si dala preč z nosa vreckovku a keď som videla, že krv už netečie dala som preč aj tú zo zátylku a z čela. Opatrne som sa postavila. Krv netiekla a tak som odomkla. Otvorila som dvere a so sklopenou hlavou som vyšla von. Taylor rýchlo napadol kúpeľňu a zamkol za sebou dvere. Ja som upaľovala do izby. Rýchlo som si zbalila papiere o prestupe a všetky potrebné doklady, ktoré som mala už dávno pripravené po toľkých prestupoch. Obliekla som si čiernu koženku hodila na chrbát ruksak. Peniaze, kľúče a mobil som nastrkala do vreciek bundy. Zišla som dolu schodmi a začala sa obúvať. Náhle sa, ako blesk z čistého neba, objavila postava medzi priestorom, kde bola iba zárubňa. Matka.

“Kam ideš? Dúfam, že už si si školu vybrala, aby sme mohli ísť vybaviť prestup a nezabili s tým celý deň,” povedala, čo mala na srdci a trošku sa pousmiala alebo sa o to aspoň pokúšala. Ostala som v podrepe ako keby ma niekto zamrazil a len som preklipkala očami a neverila ani tomu, čo vidím ani tomu, čo počujem. Jej otázka ma veľmi prekvapila a ten pokus o usmiatie... Myslela som si, že to bola len hlúpa halucinácia. Mala som z toho veľmi divný pocit. Aj napriek tomu sa moja odpoveď dala predvídať.

“Netreba. Postarám sa o to ako vždy. S nickou ako ja si nemusíš robiť starosti. Ešte by som vás obrala o váš drahocený čas,” odpovedala som s výčitkou a nezáujmom voči jej návrhu. Jej úsmev zmizol a prišlo pochopenie, no aj štipka smútku. Vôbec sa mi nepáčilo jej správanie. Nedávalo mi to zmysel. Mamine správanie bolo odrazu iné a ja som ostala len stáť a pozerať sa na ňu. Kroky vedúce mojím smerom ma vrátili hneď do reality a ja som sa obzrela. Otčim. Škaredo som po ňom zazrela, otočila sa a vybehla von. Zašla som sa roh a hneď vytiahla shuffle a pustila hudbu. Hudba je niečo, čo potrebujem rovnako ako kyslík. K mojej smole som znovu inštinktívne zabočila do zlej strany. Mapa na mobile ma doviedla presne pred novú školu.

Nadýchla som sa a zaklopala na dvere, ktoré zdobila ceduľka s nápisom: Riaditeľka školy Elizabeth Swanová. Čakala som, kým sa buď ozve, alebo otvorí dvere. Dvere sa začali otvárať a ja som si oddychla. Riaditeľka sa na mňa usmiala a gestom ma pozvala dnu.

“Vy ste to dievča, ktoré mi volalo ohľadom prestupu, však?” hádala, napriek tomu, že to bolo úplne očividné.

“Áno, to som ja.” Usmiala som sa na ňu a sadla na si stoličku pred jej stolom.

Po nudnom vyplnení papierov, úspešnom spravení prestupových skúšok a vymyslenej výhovorky prečo so mnou neprišiel ani jeden z rodičov ma riaditeľka Swanová zaviedla do knižnice, kde mi dali rozvrh aj s knihami. Rýchlo mi ukázala kde je telocvičňa, šatne, záchody, triedy, jedáleň a podobne. Potom ma zaviedla pred jednu z tried. Zaklopala na dvere a spolu so mnou vošla dnu.

“Dobrý deň študenti, kolegyňa, nerada vás vyrušujem,” všetci sa hneď postavili a na jej gesto si sadli. “Priviedla som vám vašu novú spolužiačku.” Otočila sa na mňa. “Poď a predstav sa,” šepla mi a ja som sa postavila pred celú triedu.

„Ahojte volám sa Aylin. Som samotárka a neprišla som si sem robiť kamarátov. Prišla som sem za záhadných okolnosti a môže sa stať, že aj zo záhadnejších odídem. Takže budem rada, ak sa každý bude zaujímať len o seba. Nemám v záujme vám do ničoho zasahovať, čo sa týka triednych vecí. A aby sa nepovedalo, že som vás nevarovala, každý kto ma bude otravovať... ehm.. neručím za seba a ani za to čo sa komu stane.“ Usmiala som sa na triedu falošne milým úsmevom a otočila som sa späť na riaditeľku, ktorá mala otvorené ústa dokorán. Čakala som kedy jej do nich vletí mucha. „Toto by sme mali, kam si môžem ísť sadnúť?“ Pozrela som sa na moju novú učiteľku a tá chvíľu nevedela ako má zareagovať. Striasla sa a ukázala na miesto v zadnej lavici vedľa chalana v čiernej mikine a hnedými vlasmi. Len som nadvihla obočie a prebehla som si ho pohľadom. Sadla som si, vytiahla zošit a čakala kým učiteľka bude vysvetľovať látku, aby som si mohla čmárať do zošita. Zazvonilo a hneď ako učiteľka odišla všetky pohľady skončili na mne. I keď som sa na nich nedívala cítila som ich. „Nie som žiadna atrakcia a bola by som rada, keby vaše pohľady smerovali inam.“ Odfrkla som si a kreslila si ďalej.

„Ahoj, som predseda triedy a keby si niečo potrebovala, vieš, za kým máš prísť,“ ozvalo sa predo mnou. Zdvihla som hlavu a videla, chalana oblečeného v bunde pre futbalistov. Svoj zrak som vrátila späť.

„Odpáľ, keď budem niečo potrebovať, dokážem si to vybaviť aj sama.“ Ostal zaskočene stáť ako soľný stĺp. No jeho ego veľké ako Rusko mu nedovolilo to len tak nechať. A to bola chyba. Vytrhol mi zošit, do ktorého som si kreslila.

“Ty malý červ, okamžite mi vráť ten zošit ak nechceš prísť k ujme na zdraví!” výhražne som reagovala nad jeho hlúpym pokusom o moju pozornosť. “Asi si neuvedomuješ, že po každej akcií príde reakcia.” A to už na mojej tvári hral diabolský a šialený úsmev a v očiach mi tancovali malé plamienky.

“Ale, ale, ale, to sú silné slová na také malé a útle dievča.” Šibalský sa usmial.

“Nesmej sa ako pribrzdená kurva, ktorá chabo predstiera ograzmus a vráť mi môj zošit. Nebudem ti to opakovať druhý raz.” Víťazne som sa usmiala a čakala čo spraví. Za jeho chrbtom sa len ozvalo “O-o-ú-ú-ú” a smiech, ktorý sa snažili nedať najavo.

Škaredo sa na mňa pozrel a prehovoril: “Takže ty chceš ten zošit? Tak si poň poď,” vyzval ma, dal si zošit nad hlavu a ja som len nadvihla obočie.

“Ver mi, že to potom oľutuješ.

“Nemyslím si.”

Zdvihla som sa a uvedomila si aká som od neho naozaj maličká. Bol o hlavu vyšší. To si zo mňa robí srandu!

“Daj mi to, daj mi to!” kričala som, no skôr som pišťala a skákala na jeho ruku ako malé dieťa, ktorému ste zobrali jeho hračku.

“Toľko rečí si mala a pozrime sa aká si úbohá.” Zasmial sa ako som ho pobavila. Prestala som skákať a pišťať a môj hlas zhrubol.

“Robím si piču.” Ani sa nestihol na mňa pozrieť a už dostal direct priamo do brucha, pri ktorom sa prehol dopredu a ja som si tak mohla zobrať, čo mi patrilo. No týmto to neskončilo. Zošit som si položila na lavicu, chytila ho za zápästie, otočila som sa mu chrbtom a prehodila som si ho cez chrbát. Dopadol veľmi tvrdo na lopatky a vyrazil si pri dopade dych. Keď sa mu podarilo nadýchnuť, to už som na ňom sedela obkročmo a držala ho pod krkom. Priblížila som ku nemu tvár. Keď som videla ten zmätený pohľad, spustila som veľmi stručný a výhražný monolog. “Ešte raz sa dotkneš mojich vecí, alebo ma budeš otravovať, skončíš horšie ako teraz,” zavrčala som mu do tváre. “Toto bolo len malé varovanie.” Úsmev sa mi rozšíril, ja som sa víťazne postavila a obrátila sa na všetkých v triede. “Kto nechce dopadnúť tak ako táto lacná kurva, nechá ma na pokoji!” Široký úsmev mi stále zdobil moju tvár a ja som sa posadila a pokračovala v činnosti, z ktorej som bola vyrušená. Ozval sa zvonček a začala ďalšia hodina.

Zazvonilo na koniec vyučovania a ja som sa rútila k dverám školy. K východu z tohto väzenia som prešla ako blesk. Kráčala som mestom a počúvala hudbu. Ulica, kde bol obchod na obchode, bola v túto dobu preplnená ľuďmi. Študenti, ktorí si radi posedia nad horúcou šálkou kávy, po náročnom dni v škole, dôchodcovia, ktorí potrebujú zabiť čas, alebo ho venujú vnúčatám, mamičky na materskej dovolenke túžiace po socializácií. A medzi nimi ja. Mimo reality, zabraná do svojej hudby. Od začiatku ulice som mala pocit, akoby ma niekto sledoval. Sem-tam som sa obzrela, ale nikoho som si nevšimla. Pokračovala som ďalej a raz za čas som odpísala na správu, ktorá mi prišla. Pocit, že ma niekto sleduje začal byť silnejší a o to viac ma to začínalo srať. Postavila som sa na kraj chodníka, aby do mňa nikto nenarazil a obzerala som sa okolo seba ako keby som bola nepríčetná a absolutne netušila, kde som. Nikde som nevidela nikoho stáť a zazerať priamo na mňa. Už som si myslela, že mi preskočilo, keď som ho zrazu zbadala. Oproti na chodníku pri zastávke stál chlap. Čím dlhšie sme sa na seba pozerali, tým viac sa mi z neznámej tváre začala rysovať čoraz známejšia. Ešte som si nebola stopercentne istá, no náš vzájomný pohľad preťal autobus. “Do riti. Uhni!” hrešila som ako pohan, kým autobus neodišiel. Po mužovi už nebolo ani stopy.

“Do riti!” zahrešila som znovu. V momente som mala v ruke medailón, ktorý mi visel na krku. Otvorila som ho a už som sa naň chcela poriadne skúmavým pohľadom pozrieť, keď do mňa zrazu niekto narazil a ja som sa ocitla na zemi. Ešteže mám medailón na krku, inak neviem, kde by som ho teraz hľadala. “Kristepane, nevieš sa dívať pred seba?!” Vyletelo zo mňa bez toho, aby som sa na tú osobu vôbec pozrela. Zdvihla som hlavu a uvidela mladého chalana. Čierne strapaté vlasy, bledá tvár a sivo-modré oči mu robili zaujímavý kontrast tváre. Pri mojej postave, tá jeho bola ako mrakodrap.

“Prepáč, nechcel som. Pomôžem ti vstať.” Jeho ruky smerovali ku mne. Oprela som sa o ne a vyštverala sa na nohy. “Si v poriadku? Nebolí ťa niečo? Môžeš chodiť?”

“Nie, nie nič ma nebolí, som v poriadku. Nabudúce davaj pozor!” podráždené som ho napomenula.

Odfrkol si a pousmial sa. “Thomas, teší ma.”

“Tiež by som povedala, že ma teší no nerada klamem. Som Aylin.” podala som mu ruku na pozdrav. Moju dlaň otočil chrbtom k nemu a pobozkal ju.

“Rád ťa spoznávam Aylin.” Ruku som rýchlo odtiahla preč.

“Urob to ešte raz a prídeš o pár zubov!” zavrčala som naňho.

“Ale, ale, niekto tu nemá rád staré spôsoby?” usmial sa šibalsky.

“Nie. Ja len nemám rada ľudí natoľko, aby si takéto nechutné a slizké správanie mohli dovoliť.”

“Vyzerá to tak, že mám šťastie.” Usmial sa od ucha k uchu, obišiel ma a pokračoval vo svojej ceste. No predtým ma ešte stihol pozdraviť na rozlúčku.

“Čo?! Ty si snáď nepočul čo som povedala?!“ Prekvapene som za nim kričala ale na to už on nereagoval.



Hneď ako som zbadala náš dom rozbehla som sa. Išla som tak rýchlo, že som skoro vyrazila dvere. Pľúca ma dobehli a ja som sa rozkašľala a dýchala ako s vetrom o závod.

„Mamí, mamí! Kde si?! Potrebujem s tebou nutne hovoriť!“ kričala som, zatiaľ čo som prezerala, či nie je v kuchyni, až som ju napokon našla aj s Robertom sedieť na gauči a pozerať telku. Obaja po mne zmätene pozerali a nechápali čo sa deje. No z jej pohľadu som vyčítala, že ju to mierne potešilo, z čoho som bola zmätená zase ja.

„Mohli by sme sa, prosím, porozprávať len medzi štyrmi očami?“ pozrela som na mamu, zatiaľ čo som ešte stále prerývane dýchala.

„No tak to v žiadnom prípade! Ja tu budem tiež!“ vtieral sa Robert, aby mu náhodou nič neušlo. Ale, podľa mňa, bol len lenivý zdvihnúť svoju prdel.

„Drž hubu s tebou sa tu nikto nebaví! A navyše toto nie je tvoja vec! Týka sa to našej rodiny a nie teba!“ vrčala som na neho a pohľadom som prešla na mamu. Očividne ju veľmi mrzelo, že ho nedokážem prijať, no nemôže sa čudovať po tom všetkom, čím som si prešla a čím stále prechádzam. No dúfam, že táto informácia všetko zmení.

„Ty malá...“ chcel pokračovať no ja som mu skočila do reči

„Nerozumieš, čo znamená výraz drž hubu?! To si až taký blbý?“ škaredo som sa na neho pozrela. Prešla som na chodbu, kde som zakričala na brata, aby zišiel dolu.

„Nechce sa mi. Poď ty hore.“

Myslela som si, že mu vlepím aj na diaľku ak by sa to dalo, ale za daných okolností som to nechala tak a súhlasila.

„Mami, príď prosím do Taylorovej izby. Sama,“ zdôraznila som koniec vety a vyšla hore po schodoch. Najprv som si šla zaniesť veci do mojej izby. Z knihy som vybrala schovanú fotografiu a vyrazila smerom k bratovej izbe. Na chodbe som stretla mamu. Vzala ju za ruku. Vyjavene na mňa pozerala pri tom, ako som ju ťahala do izby. Otvorila som dvere tak prudko, až som videla, ako Taylor nadskočil. Pousmiala som sa a mamu pustila.

„Poviem vám niečo, čomu veriť nebudete. A aj napriek tomu aké máme vzťahy potrebujem, aby ste mi verili a preto by som rada, keby ste si sadli a chvíľu ma pozorne počúvali.“ skončila som svoj monológ a pozerala z jedného na druhého. Obaja sa posadili na posteľ vedľa seba a ja som sa zhlboka nadýchla.

„No tak už spusť.“ Taylor bol nedočkavý, ale vedel, že už keď som zavolala mamu a držala ju za ruku, tak to bude veľmi dôležité. A to hlavne pre mňa.

„Neviem ako začať a ako vám to povedať, tak to poviem veľmi stručne a jednoducho. Videla som otca! On nezmizol. Je tu! Je tu a ja som ho dnes videla! Viem, že je to on, pamätám si ho! Vyzerá síce staršie, ale je to on. Overila som si to aj podľa tejto fotografie. „V tom už držali v rukách fotku, ktorú som si vzala z knihy. Medailón som nechala na pokoji. Oň som nesmela prísť. Nik o ňom totiž nevedel. Mame sa na tvári rozlial spomienkový úsmev a mala som pocit, že je rada že som nedovolila Robertovi, aby tu bol. Taylor iba zosmutnel a pozrel na mňa. Mamin úsmev zmizol z tváre a pozrela na mňa pohľadom, ktorý vyzeral zúfalo. Nechápala som to. Myslela som si, že budú šťastní, že sme ho našli. „Vy... vy nie ste... vy nie ste šťastní, že sme ho našli?“ neveriacky som na nich hľadela. Mama sa len postavila a s tým istým výrazom podišla ku mne a objala.

„Aylin ja viem ako veľmi ti ocko chýba, ale je preč. Je preč a už sa nevráti. Mrzí ma to zlatíčko, ale musíš to pochopiť.“ Povedala láskavejšie, než kedykoľvek predtým.

„Nie!“ vykríkla som a urobila krok vzad. „Ja viem, že to bol on! Viem to! Videla som ho! A on sa díval na mňa takým istým pohľadom, ako keď som bola malá. Bol to on!“ Chytila som sa za hlavu a prstami som si vošla do vlasov chytila som ich a držala. Stisk som uvoľnila a trhla som rukami pred seba. So slzami v očiach som sa rozutekala do mojej izby, kde som zabuchla dvere a zamkla sa. Nedokázala som pochopiť, že ani jeden z nich mi neverí. Od vyčerpania a neustáleho prehrávania si, čo sa dnes stalo som zaspala.

Zobudil ma vyzváňajúci budík. Vstala som, obliekla sa a vyrazila ku dverám.

„Aylin, kam ideš? Ešte si neraňajkovala, poď sa najesť pred tým ako pôjdeš do školy, dobre?“ povedala milo mama.

Už vyťahovala tanier aj pre mňa, keď sa zo mňa ozvalo: „Nemám chuť, idem rovno do školy, pa“ povedala som skleslo, otvorila dvere a vyšla som.

„Hej!“

„Rob, nechaj ju dobre?“

„Čo?! Takto sa nemá čo s tebou rozprávať!“

„Povedala som, aby si ju teraz nechal!“ mama zvýšila hlas, čo všetkých prekvapilo. Ja som nebola výnimkou. Čakala som za dverami, čo sa bude diať, ako ma zas vykreslia, ale toto som nečakala.

Vstúpila som do triedy a zase všetky pohľady padali na mňa. Povzdychla som si a sadla si na svoje miesto do prázdnej lavice. Dneska som sa necítila najlepšie, takže namiesto kreslenia som si ľahla na lavicu. Ku koncu vyučovania som sa rozhodla. Pôjdem tam kde som včera videla otca! Ak tam bude, nesmiem ho nechať odísť. Už nie.

Ako som kráčala medzi ľuďmi, stále som sa obzerala. Zase som cítila ten uprený pohľad na mojom chrbte. Obzerala som sa, ale nikoho som nevidela. Pokračovala som ďalej. Zastala som, napila som sa vody a pokračovala ďalej. Bola som presne na tej zastávke, kde mi zmizol z dohľadu. Rozhliadala som sa v nádeji, že ho uvidím, no stále nič. Pozrela som sa na hodinky. Bola som tu o pol hodinu skôr než včera. Vydala som sa smerom, odkiaľ som predpokladala, že príde. Stále som sa obzerala. Po štvrť hodine som sa rozhodla vrátiť. Už som bola skoro tam, keď sa mi moje zorné pole začalo rozmazávať. Pocítila som tupú bolesť v hlave. Na chvíľu som zastala urobila hlboký nádych a výdych a pokračovala ďalej. Urobila som ešte pár krokov keď sa mi zatmelo pred očami a začala som padať. Čakala som tvrdý a studený náraz ale namiesto toho som padla do mäkkej náruče.

 Vymyslený príbeh

1 0 1 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu