Bože tak veľmi verila, tak strašne, že raz bude aj ona šťastná. Sedela na lavičke a rozmýšľala. Rozmýšľala nad tým čo urobila zle, že hu nechal. Nechcela tomu veriť, chcela zomrieť. Začala plakať. V tom išla okolo nej bývala najlepšie kamarátka, ktorá vedela o jej radosti smútku starosti. Lenže dnes, dnes to bolo iné prešla okolo nej s úsmevom na tvári a s hlúpymi pripomienkami. Plakala ešte viac. Nechcela sa pozerať na to aký je tento svet skazený, aký je hnusný. Prestala rozmýšľať. Jej myseľ sa zastavila pri tom ako si spomenula, že takto pred rokom spoznala toho najúžasnejšieho chalana, ktorého milovala a aj on ju. Lenže bola to už len krásna spomienka. Ich cesty sa rozišli potom ako jej on prestala dôverovať.
Na lavičke sedela už vyše 3 hodín. Na tu lavičku chodila vždy keď mala najväčšie depresie. Ale toto nebola najväčšia depresie. Toto bolo niečo, niečo čo hu tak strašne z vnútra zabíjalo. Nemohla prestať naňho myslieť. Nedokázala to.
Po asi 5 hodinách jej zazvonil telefón. Bola to jej mama. Mama, ktorá jej dala život. Tá, ktorá hu mala navždy milovať. Tá, ktorá mala pri nej stáť vodne aj v noci. Proste stále. Lenže teraz, teraz sa zachovala svinsky. Zdvihla hu.
Jana: prosím? Mami chceš niečo?. Matka: či chcem niečo? Kde sa do čerta túlaš už ťa tu čakám s obedom asi 6 hodín a ty nikde. Okamžite príď domov. Jana: ale mami ja nemôžem. Matka: čo si stým panghartom?. Jana hu bez slov vypla a plakala ďalej.
Po asi ďalšej hodine sa rozhodla, že pôjde domov. Ako otvorila dvere v tom prišla jej matka a dala jej facku. Jana nechápala, prečo to urobila. Plakala. Matka: to mi chceš povedať, že do teraz si trčala v škole? Jana: nie bola som tam kde vždy, keď ma nasereš. Tam kde mám od všetkých pokoj. Tam kde mi nikto nerozkazuje, čo mám robiť, s kým sa mám stretávať. Nikto mi tam nepovie nič. To len ty musíš stále vrieskať na mňa jak zmyslov zbavená. Ale už je tomu koniec. Matka: ako to myslíš, že je tomu koniec? Pokiaľ budeš bývať pod mojou strechou tak sa budeš správať, ako ja chcem. A nemienim trpieť tie tvoje výkyvy ževraj módy? Aká je to móda keď si ovešaná od hlavy až po zem zicherkami, celá v čiernom, hrubá očná linka? Hmm? Aká je to móda keď máš piercing v pere a v jazyku? Povieš mi to. Jana: ty to nechápeš. Nevieš, aký je život. Nevieš čo je teraz IN. Nevieš aké mám vnútro. Ale už ma tu dlho takto trpieť nebudeš. Matka: ty si stým neprestaneš. Keby žil tvoj otec ten by ti to nedovolil. Jana: keby žil tvoj otec to hovoríš za každým, keď sa hádame. Ber do úvahy, že už nie som to malé 5 ročné decko. To decko čo skákalo ako ste vy pískali. Na to zabudni. Pred tebou stojí 17 ročná teenegerka. Pochop, že ja sa snažím riadiť život už po svojom a nie podľa tvojich hlúpych trápnych kecov. A neboj zachvíľku tu už nebudem. Matka: stále neviem ako to myslíš? Jana: pôjdem za ockom. Matka: ale tvoj otec je mŕtvy už 4 roky. Jana: no práve. Som pripravená zomrieť, a bez teba.
Jana buchla dverami a odišla. Mrzelo hu čo vykričala matke. Ale jej matka nevedela pochopiť, že jej dcéra je už takmer dospelá.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár