Stál tam ON. Volal sa Marek, mal dlhšie čierne vlasy taký EMO typ. Lenže ona sa mu bála prihovoriť. Zapálil si prvú cigaretu, druhú, tretiu atď. Nemohla sa pozerať ako si ničí zdravie, rozhodla sa ísť za ním. Prišla k nemu.
Jana: ahoj ja som Jana. Ako sa voláš. Marek: (plačom) ahoj ja som Marek, prosím ťa choď preč, nechcem aby ma niekto videl plakať. Videla, že silno potrebuje pomoc. Zdvihla mu hlavu a pozrela mu do jeho strašne prenikavo modrých očí, ktoré boli obkreslené čiernou ceruzkou. Ako sa naňho zadívala, mala pocit ako keby ho poznala už roky. Pozrel na ňu a strhol sa. Marek: prosím ťa ešte raz choď preč. Nie som rád keď pozerá na mňa baba, keď plačem. Prepáč ale som strašne precitlivený hlavne teraz. Jana: prosím ťa čo sa ti stalo? Marek: pred týždňom mi zomreli rodičia nemám nikoho, som na svete sám, úplne sám. A tebe je čo? Jana: mne pred 4 rokmi zomrel otec, mama ma nenávidí, dnes som sa s ňou pohádala, pred nedávnom ma nechal priateľ, kamarátka sa mi otočila chrbtom. Nebaví ma už nič. Marek: ale musí byť dôvod prečo žiješ? Jana: už ani ten nie je. Myslela som, že priateľ bude dôvod pre život a mama. Ale nie. Sklamala som sa v nich. Bojím sa, že ma mama vyhodí z domu. Marek: to si dobre na tom, ja už nemám domov. Jana: ale musíš mať predsa. Starý rodičia, teta, ujo nemáš nič také? Marek: nie nemám, preto som tu. Tu sa cítim aspoň trochu ako doma, mám tu rodičov, mám tu všetko. Jana: poď so mnou. Vezmem ťa ku nám, mama už bude spať a ráno ide do práce. Budeme sa môcť lepšie porozprávať. Marek: si zlatá, ale nechcem aby si mala kvôli mne problémy s mamkou. Jana: aké problémy. Nie ja ťa tam chcem a bodka. Marek: no dobre. Inak koľko máš rokov prosím ťa? Jana: 17 a ty? Marek: 18. Za tri mesiace 19. Jana: ja som mala kamaráta, tiež sa volal Marek, a nejako o tri či štyri mesiace mal mať 19. Ale určite on nie si. Lebo oni sa pred 12 rokmi odsťahovali, a odvtedy som ho vôbec nevidela. Marek: (nie bože, to je Janka, tá ktorú som niekedy ľúbil ako dieťa. Bože to nemôže byť pravda, aká je krásna, znovu som sa zamiloval) asi nie. Jana: nevadí, aj tak už neviem, ako by som sa zachovala, keby ho vidím, niekedy bol mojou detskou láskou. Lenže on ma rád nemal nikdy. Marek: (och nie, ona si myslí, že som hu nemal rád. Bože veď som ju miloval, ale nechcel som, myslel som, že je to len moje detské bláznovstvo.) on musel byť rád, keď o tom vedel nie? Jana: on o ničom nevedel, nechcela som aby to vedel. Lebo naši rodičia, nechceli aby sme sa len spolu hrávali. Marek: jój, môžem ťa objať? Jana: jasné, že hej. Ale už by sme sa mali pobrať pomaly, domov. Je mi zima, a nechcem byť chorá. Marek: dobre poďme.
Ako išli šikmo cez mesto oproti Jane išiel jej bývali. Začal jej kričať do tváre, že je šľapka, že už má druhého. Marek sa najedoval. Prišiel pri neho, vypálil mu. Jana to nechápala. Jana: poznáme sa nejaké dve hodinky, a už sa kvôli mne biješ? Marek: (tak rád by som jej to povedal, že ja som jej láska z detstva ale bojím sa jej reakcii). Ale to je maličkosť. Jana: aká maličkosť veď si sa predsa kvôli mne pobil s mojím ex. Marek: Jani tak ťa volajú? Jana: tak ma volal otec a ten kamarát. Marek: dobre, dôvod prečo som sa kvôli tebe pobili , ti nemôžem povedať. Ber to tak ako keby som teraz tvoj anjel strážny. Jana: normálne mám strach, poznáš ma a niečo mi tajíš? Marek: nepoznám sa a ak hej, tak sa to dozvieš v pravý čas. Poďme spať.
Ráno si Jana dala nadčas a vstala skôr jak on. Prišla k jeho dokladom zbadala meno, nechcela tomu veriť. Bola v šoku keď to zistila. Jana: bože veď to je Marek. Pre Boha ja som ho nespoznala, on mňa asi hej. Aká som sprostá, prečo som to spravila. Och nie, nie nemôžem mu to povedať, že viem kto je.
Marek vstane asi hodinu na to. Príde do kuchyne, celý natešený, že s ňou môže stráviť aspoň deň. Možno to bude ich posledný deň v živote.
Jana: ahoj ako si sa vyspal? Prepáč, že som ťa nezobudila skôr, ale chcela som aby si sa poriadne vyspal. Marek: v pohode mne to nevadí, po dlhej dobe som sa konečne poriadne vyspal. Ďakujem ti veľmi pekne, že si mi tu dovolila byť aj keď ma nepoznáš. (prečo hu musím stále klamať, že som niekto iný. Prečo som taký sprostý, ale asi to bude najlepšie.) Čo máš dnes na pláne? Jana: ani neviem, asi budem doma, alebo pôjdem do mesta niečo kúpiť. A ty čo chceš robiť? Marek: ak by ti nevadilo mohol by som ísť s tebou? Jana: jééj bola by som rada, keby ideš so mnou.
Naraňajkovali sa a išli do mesta. V meste stále Marek rozmýšľal nad tým, či jej to má povedať alebo nie. Jana ho pozvala, na zmrzlinu. Jana: Marek, možno to vyznie hlúpo, ale chcem sa ťa niečo opýtať. Marek: (nie ona to zistila, Bože ona vie, že som to ja. Jej bývala láska.) áno môžeš sa kludne, čo máš na srdci? Jana: vieš tak som rozmýšľala, že odkiaľ si vlastne, a tak. A kto si, aby som niečo o tebe vedela. Marek: tak že sa volám Marek tu už vieš. Pochádzam odtiaľto, ale pred pár rokmi sme sa kvôli otcovej práci museli odsťahovať. Nemal som tam nikoho, bol som sám. Nikto nechcel byť priateľom „emáka“. Báli sa, že si režem žili a neviem čo. Chcel som odísť s toho mesta do dňa pokým sa to nestalo. Moji rodičia, boli v práci a ako sa vracali domov. Ako sa vracali, prepáč mi to ale ja nemôžem. Jana: nevadí, nechám ti čas aby si mi to mohol povedať. Marek: ďakujem, ale neviem či budem schopný. Jana: ale hej, spolu to dokážeme. Marek pokračoval : išli na aute, a tesne pred mestom, im vyletel nejaký debil, čo bol opitý zabil mojich rodičov. S autom, narazil do ich auta prevrátili si na strechu. Mamka bola na mieste mŕtva. A otec, otec zomrel po prevoze do nemocnice. Jana: to je strašné, je mi to ľúto. Marek: a ty tvoj život? Jana: ja som bola jedináčik. 4 roky som nemala súrodenca. Keď som mala 4 roky, mame sa narodil syn, čiže môj brat. Lenže mal strašne slabé srdiečko tak zomrel. Od vtedy sa matka zmenila o mne nechcela ani počuť. Bola som ocov miláčik. Ja som bola mimo, od matky. Potom ako to išlo ďalej. Otec začal pred 6 rokmi stále odpadávať. Nevedeli sme čo sním je. Vyžiadal si vyšetrenia. Mal nádor na mozgu. Operácie, ožiare a ani lieky mu nepomohli. Na koniec po 2 rokoch boj s rakovinou prehral. Mala som 13 rokov keď zomrel. 13 rokov rozum žiadny. Začala som piť kedy, kde a ako sa dalo. Matka sa to dozvedela tak som mala zo života peklo. Marek: počkaj, počkaj. To myslíš smrteľne vážne, že si začala piť? Jana: hej nič iné mi neostávalo. Matka sa o mňa nestarala otca som už nemala. Bolo to príšerné. Marek: ale prečo si to riešila alkoholom? Priatelia a nič také ti nepomáhali? Jana: taký priatelia? Taký keď prišla príležitosť sa mi otočili chrbtom. Nie. Chcela som vtedy pri sebe toho Mareka on bol jediný, ktorý by mi asi vtedy pomohol bohvie.
Marek: Jani, poviem ti niečo. Jana: (on sa asi prizná ak vie, že som to ja.) povedz aj ja ti potom niečo poviem. Marek: viem, že to hovorím v zlej chvíli, ale dnes je asi posledný deň čo sa vidíme. Jana: nie, nie ako to myslíš. Ja nechcem aby si odišiel. Neviem prečo, ale mám ťa rada. Nechcem ťa stratiť znovu. Marek: (oh nie ona to už vie) ako myslíš, že ma nechceš znovu stratiť? Hm povedz! Jana: ale mám pocit ako keby ťa poznám roky a teraz by sme sa stretli. Marek: ale pochop musím odísť nemám tu kde byť, a teba zaťažovať nechcem. Aby si mala problémy s matkou. Jana: ale ja som ti niečo nepovedala. Marek: čo si mi zabudla povedať? Jana: vieš otec pred smrťou mi spravil ešte jednu službičku. Marek: akú službičku? Jana: vieš, myslela som si bála som sa, že ma matka vyhodí z domu. Tak mi tu niečo zanechal. Čo som dostala obálku na 15 od starej mamy. Marek: čo to je nestraš ma? Jana: je to môj byt, dočasne ho dám tebe, pokým si tu niečo nenájdeš, chcem byť stále s tebou. Marek: nie ja to nemôžem od teba priať. Jana: ale môžeš, prečo by si nemohol. Marek: ale tak, ak by tam prišla tvoja mama ako jej to vysvetlím. Jana: moja mama o tom byte nevie. Prinajhoršom ak by ti nevadilo, zo začiatku by som tam mohla byť s tebou. Mame by som povedala že som u starkej, vo vedľajšom meste. Marek: jéj ale ja neviem či to bude dobré pre teba. Jana: prečo by nemalo? Marek: jój ale dneska tam ešte nemôžem ísť. Nevadí? Musím si ísť zobrať veci, ku kamarátovi. Jana: ale ak chceš mohli by sme ich ísť zobrať aj hneď teraz. Marek: a nevadilo by ti to? Jana: prečo by malo počkaj zaplatím a môžeme ísť. Marek: no dobre zavolám mu.
Marek mu zavolal. A dohodli sa, že za nejakú pol hodinu sú u neho. Jana čím ďalej išli tým viac to spoznávala. Jana: túto cestu poznám. Marek: to nemyslíš vážne? Jana: hej, tu býva jeden chalan. S ktorým som sa pred 2 rokmi rozišla. Marek: (oh ona chodila s Martinom, bože ja som debil) ale to nemôže byť pravda (úsmev) (ona je tá baba, o ktorej mi stále hovoril, a ktorú mi ukazoval, na mobile len som nechcel veriť, že je to Janka). Ale pochybujem, že to bude on, ako sa volal? Jana: Martin (úsmev). Marek: (no tak je to on, ja som strašný debil, prečo som hu zobral, čo ak jej teraz povie, že som to ja) heh možno to bude jeden a ten istý a možno nie.
Prišli k jeho domu. Martin otvoril dvere. Martin: nazdar Marek (podali si ruky, Marek mu medzi tým pošuškal aby ho nepreriekol) ahoj Janka. Jana: ahoj Martin, dávno sme sa nevideli. Marek: tak vy sa poznáte nemusím Vás predstavovať. Jana: hej on je ten čo som ti ho spomínala. Martin: a to je ona čo som ju zas ja spomínal tebe, moja malá Janka. Kedy ste sa vy spoznali? Marek: včera na cintoríne, pri hrobe rodičov. Martin: hmm nejaké čudné spoznanie. Nie? Marek: hej, je. Ale je zlatá chce mi pomôcť. Martin: to sa nečudujem, ona mala vždy zlaté srdce. Jana: Martin prestaň ma tu chváliť, nikdy som zlaté srdce nemala.
Pomaly sa otvárajú dvere. Vychádza Eva, Janina, niekedy najlepšia kamarátka. Eva: jéj, ahoj Marek, už si tu dávno nebol. Marek: ahoj Evi (daj jej na líce pusu), ani si sa nezmenila, odkedy som ťa naposledy videl. Eva: (nakloní sa a zbadá Janu) čau Jana. Jana: ahoj Eva. Marek: (s údivom pozerá na ne) takže aj vy dve sa poznáte? Jana: áno poznáme, bývala niekedy mojou kamarátkou, ale kvôli Martinovi sme sa povadili. Martin: Jani nechcem, aby to počuli susedia poďte dnu aj tak Marek, si si predsa prišiel po veci. Nie? Marek: hej, hej prišiel, nechajme ich nech sa porozprávajú. Martin: dobre, ty poď so mnou do hornej izby, pobalíme tvoje veci.
Martin s Marekom idú pre veci, a Eva s Janou, idú do obývačky. Martin: človeče, ja som nevedel, že si sa stretol znovu s Jankou, keď si mi do telefónu povedal, že prídeš s jednou holkou, nevedel som, že to bude práve ona. Marek: tak vidíš aký je ten malý, ani ja som chvíľku nevedel, že je to ona, ale ako na cintoríne, začala hovoriť, že mala kamaráta Mareka, ktorý musel odísť. Odísť kvôli jeho otcovi. Hneď som vedel, že hovorí o mne. Martin: vidíš, ako opeknela pokým si tu nebol. Vyzerá konečne nádherne. Ani by si neveril, koľké dni keď som s ňou bol, preplakala kvôli tebe. Marek: to mi ani nehovor. Keby vieš, koľké dni som preplakal ja. Martin: ja viem, vždy si hu miloval. A keď som ťa vtedy stretol v meste. Radšej som sa s ňou rozišiel. Chcel som aby ste mali znovu šancu byť spolu. Marek: to je od teba pekné, ale ona nevie stále, že som to ja. Martin: mal by si jej to povedať. Hlavne teraz keď budeš bývať v jej byte. Marek: neviem, uvidím. Ale ďakujem, že si bol kvôli mne schopný si rozbiť vzťah, s tak úžasným človekom ako je Janka. Martin: ale veď to je nič, aj tak som teraz s Evinou, a som s ňou šťastný. Marek: tak to som rád.
Dole v obývačke prebieha rozhovor medzi Evou a Janou. Jana: Eva mala by si niečo vedieť. Mrzí ma to, čo sa vtedy stalo, ale pochop ja som Martina ľúbila. Eva: Jani ja to viem, bola som hlúpa, že som ti ho prebrala vtedy, ale nemohla som žiť s tým, že ty máš niečo čo chcem ja. Jana: ale už je to za nami nemyslíš? Eva: priateľky? Jana: keď sa to tak vezme, inak, ty poznáš hentoho Mareka? Eva: prečo sa pýtaš? Jana: môžem ti niečo povedať? Ale nepovedz to Maťovi. Eva: jasné čo sa deje? Jana: vieš kto je? On je môj Marek z detstva, zistila som to dneska ráno, ale nepovedz im to, že to viem. Lebo on to asi nevie. Eva: ja som to vedela, ale nechcela som ti to hovoriť. Marek bol jeden s dôvodov, prečo nie si s Maťom. Jana: to ako myslíš? Eva: Maťo vedel, že si Mareka, ľúbila, a ešte vedel, že Marek ľúbi teba. Predtým ako ste sa rozišli, Maťo sa náhodou stretol s Marekom. Stretávajú sa už 2 roky. Jana: to nemyslíš vážne. Eva: chceli ti to povedať v správny čas. Len teraz, keď mu zomreli rodičia. Marek bol psychicky na dne. Martin mu povedal, aby išiel za tebou, nechcel. Ja som ho prosila. Nechcel. Marek bol pri tebe, keď ti zomrel otec. Keď sme sa pohádali stále bol pri tebe. Jana: to nemyslíš vážne bože. Eva: myslím. Len sa ti nechcel ukázať, sledoval tvoje pády. Sledoval všetko čo sa týkalo teba. Jana: och nie, to nemôže byť pravda bože, ja som krava.
V tom ide dole schodmi Marek s Martinom. Eva: ticho už idú. Martin: no čo baby, hádam sa už nehneváte na seba. Jana: nie neboj už je to v pohode, vyjasnili sme si čo sme si nevyjasnili vtedy. Marek: už mám všetko môžeme ísť? Jana: hej, len ešte niečo potrebujem vybaviť. Cestou sa tam zastavíme. Marek: dobre, teda. Ahojte decká, niekedy sa ešte zastavíme. Martin: v pohode dvere sú tu, vždy pre Vás otvorené. Jana: ďakujeme, pripomína mi to, čo bolo pred rokmi. Ale kašlime už na to. Ahoj Evi. Dajú si pusinky na líca. Eva: ahoj, Jani zajtra sa môžem u teba zastaviť, niečo ti musím dať. Dala by som ti to už dneska, ale mám to doma. Jana: v pohode nevadí, ale už poďme.
Marek aj s Janou odišli od Martina. Jana sa zastavila ešte u svojej babky pre kľúče od bytu.
Jana: ahoj, starká bola by si taká zlatá, a dala by si mi kľúče od toho bytu? Starká: zlatko moje, vieš, že vždy som tu, počkaj idem ti ich zobrať. Jana: ďakujem ti, si strašne zlatá. Ahoj dedo. Dedko: ahoj zlatko moje, čo si nás prišla pozrieť? Jana: nie dedo, prišla som si pre kľúče od toho bytu, čo mi daroval ocko. Dedko: sťahuješ sa tam? Jana: bude za chvíľu, len teraz to potrebujem pre kamaráta. V tom ide starká s kľúčmi. Starká: tu sú tie kľúče, zlatko daj si na seba pozor. Jana: starká neboj, ďakujem ti. Ľúbim Vás.
Jana odviedla Marek na byt. S podmienkou, že tam nebude robiť žiadne, party ani nič podobné, lebo to bol byt jej otca. Marek bol šťastný, že ma kde bývať a hlavne preto, že môže byť z novu so svojou bývalou, a možno novou láskou Jankou.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
agresivnaveverickaxd
10. 12.decembra 2011 15:23
del to na odstavce a rozhovory davaj vždy do ineho riadku inu osobu je to strašne nepriehladne.
2
@agresivnaveverickaxd budem to potom po čase ešte prerábať toto mám zatiaľ len čistotne písané, bez opráv a bez úpravy...
Napíš svoj komentár