laska odchadza potichu,
smrt bojuje v nicote,
zivot sa straca vo vecnosti,
strach zahaleny v temnote
berie dych aj dusu.
Sme len odlesk svetla v crepine flase,
nesmrtleni v dusi,
strateni v case.
Ako dlho este trpiet treba,
dozviem sa to niekedy,
alebo mam hadat sama seba?
Pohlad do prazdna,
myslienka uleti,
stale mam pocit,
ze sme do prazdna odeti.
Srdcia nosime na dlani,
dusu mame bez skvrn.
Mame byt tyrani?
Mame zomriet v rozpuku?
Mame byt prazdny?
Mame byt slepy?
Mame byt hluchy?
Co sa s nami deje?
Stracame ochotu?
Sracame vasen?
Stracame zaujem?
Stracame istotu?
Koniec je blizko
citim chlad, nicotu, beznadej.
Smrt prichadza tisko
v rusku tmy nas hlada.
Zakrada sa a bada...
Kto este ukryva iskierku zivota?
Kto este dycha?
Kto este stroskota?
Je okolo nas,
nikto ju nevidi,
vsetci ju citime,
prekliname, prosime.
Dusa sa vytrati,
zasepkas potichu,
naposledy zbohom.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár