nemozem prestat plakat,
citim ze si po mna prichadza uz.
Ako dlho cakat?
V ciernom odeta,
mrtvolne biela,
do prazdna ulieta,
dusa tak chcela.
Stadial niet navratu,
kocky su hodene,
cakat na odplatu,
lihat do postele?
Neda mi spat,
myslienka na noc,
chcem ju vzdy mat
zamknutu na zamok.
Len strach, bolest,
nenavist, temnota,
zakerna lest
nakoniec stroskotam.
Strach zo straty,
vasen bez lasky,
rastlina bez kvetu,
nie je viac bezpecia,
nikdy viac, nikdy tu
v mojom sne.
Citim sa ako bábka
v rukach osudu,
v hlbinach sa stracam,
nemam ani potuchu,
vo vnutri sa hladam,
rano prichadza potichu,
sen sa rozplynie
zo zvyku zabudam.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
zabudnuta
1. 5.mája 2008 20:58
nádherné, nemám slov drž sa
Napíš svoj komentár