Tieto zdanlivo najhoršie hodiny som prežila bez ujmy a myslela som si, že najväčší teror je už za mnou. Ostávala už len jediná otázka - na koho vyskočí jedna nemenovaná pedagogička na prednáške? Mala som ten nepríjemný pocit v kostiach, že by som to mohla byť práve ja. Vždy, keď sa začala na niekom bezdôvodne vŕšiť, celkom som kypela. Uvažovala som, čo by sa stalo, keby niečo podobné urobila práve mne. A tak som stále váhala, či sa danej prednášky zúčastním, alebo nie... No nakoniec som sa prekonala. Všetci (teda až všetci desiati z ročníka, ktorí sa odvážili prísť) sme čakali na to, kto sa stane dnešnou obeťou. Podala som kolegyni prázdny papier, a to bez jediného slova. V tom sa učebňou začal ozývať jej hromový hlas. Osopila sa na mňa, že vraj sa jej vysmievam a ak ma to nebaví, tak môžem odísť. Aká novinka! Nepovinná prednáška ... a navyše som nič nerobila. Tak isto ako moji predchodcovia z uplynulých týždňov. Moja výbušná povaha sa začala hlásiť k slovu. Cez zaťaté zuby som jej podráždeným tónom odvrkla : ,,Ja sa vám nevysmievam. Prepáčte!" Našťastie, jej zvyčajné : ,,Aké prepáčte???" a ďaší monológ nenasledovali. Asi jej stačil môj tón.
Nuž, aj takto to chodí, keď si niekto potrebuje vŕšiť svoje osobné problémy na niekom, kto za to nemôže. Aspoň to mám už za sebou. Napokon, nedopadlo to až tak zle .... Už sa teším na nasledujúci týždeň. Na ktorého nešťastníka padne lós nabudúce?
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár