Toľko námahy. Toľko námahy mi dalo preskočiť tie kamene. Niektoré som musela dlho tlačiť pred sebou, niektoré ma na chvíľu zavalili a ja som nemohla dýchať, ale vždy som ťa dobehla. Na tej "našej" ceste. Ktorá nebola naša.
Dnes rozmýšľam nad tým, či bola moja, alebo tvoja. Tuším moja. Pretože vraj žiadna cesta nie je bez prekážok. Vraj keď sa vám zdá byť príliš ľahká, nie je správna.
Kráčala som dlho a bez prestávky. S ranami, ktoré sa liečia dodnes. A teraz, keď mám možnosť zastať a sadnúť si na jeden z tých kameňov, už viem, že ťa nedoženiem. Pretože nechcem. Teraz viem, že ťa doženie niekto iný. Alebo ho doženieš ty. Neviem. To čo chcem povedať je, že už nebudem zbierať, tlačiť či preskakovať kamene niekoho iného. Teraz sa jednoducho vrátim späť. Späť z miesta, ktoré som ani nevidela. Aké miesto to malo byť ? Pravdepodobne by som ho nazvala šťastie. Vo dvojici. Dnes som múdrejšia a viem, že to miesto nikdy neexistovalo. Pre mňa. Pre nás. Spoločne.
Bolo iba tvoje šťastie. Také, za ktorým máš jednoduchú cestu. Cestu, na ktorej ťa ľudia zbavujú prekážok. Aby si potrafil. Buď šťastný. Sám. Zbieraj svoje kamene, občas zodvihni nejaký cudzí a pochop to, čo sa hovorí. Že keď je cesta príliš ľahká, nie je správna....
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár