Jana a jej prehry vulgárne-2.časť

2.kapitola
Keď som sa ráno zobudila a pozrela vedľa seba, Stano tam nebol. Rozospatá som sa dotrepala do kúpeľky a dala som si totálne studenú sprchu, nech si uvedomím, jaká som jebnutá. Že prečo?
Keby ste ma poznali, čo ma nepoznáte, tak by ste vedeli, že na každom kroku namočím moju nohu o veľkosti 40 do nejakého skurveného problému, ktorý by ani môj problém nebol, keby som sa ako vždy neocitla v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste. Tým, že si takto postupne zamotávam môj aj tak dosť komplikovaný život v podstate viem, že žijem. Možno sa vám to zdá jebnuté, ale poznám aj horšie teórie typu- trpím ,teda som ...a podobné kokotiny, ktorými sú zaplnené bárs jaké psychošské knižôčky pre takých workoholikov alebo zúfalcov , akých okolo vás denne prebehne.
Ja medzi nich nepatrím. Moje povolanie je iné. Neobyčajné, nenamáhavé, extra dobre platené a bez predpísaného času...teraz si určite myslíte, že som nejaká štetka alebo také niečo...ale pozor, aj ich povolanie je namáhavé.
Jednu poznám, je to moja dlhoročná známa. Volá sa Zdena a poviem vám, nezávidím jej. V noci je celú dobu na nohách v tých nechutných latexových topánkach ako z nejakého hard porna. A keď zrovna na nich nestojí , tak ich má samozrejme roztiahnuté. Čo je ďalší problém! Znie to asi čudne, ale vraj ju z toho bolia bedrové kĺby a pripadá si ako ukážka pre praktitkantov na šúdiu gynekológie. A potom nech niekto hovorí, že najlepšie sa majú kurvy! Také guľové!
No ale späť k tomu môjmu povolaniu. Nazvala by som ho Mlčiaca pipka v záujme vyšších sfér. Znie to hrozne naivne, ale nepopieram, že to tak nie je. Pokiaľ ma to však živý, nesťažujem si. Kedysi som pracovala v jednej nemenovanej firme, ktorej riaditeľ bol totálne perverzný kokot, čo si myslel, že zamestnanci sú handry a on môže na požiadanie preťahovať každú ženskú na pracovisku. No a samozrejme ,tie kravy mu dali, lebo to boli rozvedené mamičky a strata práce by veľmi zabolela ich rozpočet. Len ja som zostala čistá. Dobiedzal, prosíkal, sľuboval povýšenie ...reči, reči. Som zvedavá či by sa jeho manželka nezamyslela nad tým, prečo sa z obyčajnej vybavovateľky objednávok stane za noc veľmi talentovaná osobnosť ,vhodná na takú pozíciu ako je manažérka či tretia osobná asistentka.
Raz v neskorej nočnej hodine som počula z kancošky zaujímavé povzdychy, myslela som si, že tam šušká tú sprostú bloncku zo sekretariátu, ale tá má iné vzdychy. To viete- roky praxe a predĺženého pracovného času. Nedalo mi to, zahrala som sa na nepočujúcu a dychtiacu po šéfovej rade a vtrhla som tam. Pohľad pre bohov. On s nohavicami na kolenách s vytŕčajúcim tučným bruchom a vtákom, a malá štrnástka- kamarátka jeho dcéry , kľačiaca a ...ďalej si domyslite. Nevedela som, čo povedať, alebo ako sa tváriť. Čakala som všetko, ale toto už bolo moc aj na mňa. Šéf sa zohol akože niečo hľadá a malá vybehla z kancelárie držiac si ústa. Ja som len stála vo dverách a ...stála. Šéfinko prišiel ku mne, medzitým si zapol nohavice, potiahol ma dnu , zavrel dvere a začal hovoriť tlmeným hlasom: ,, Nebudeme sa hrať na to, že ste nič nevideli, nie sme ani jeden slepí. Nebudem vám ani hovoriť, že sa to nemá dostať na verejnosť, to viete. Ale viem, že ľudia len tak nemlčia, tak, čo chcete? 100000 korún na ruku?“ To ma zaskočilo, ale prebudila sa vo mne beštia skrížená s obhajkyňou základných morálnych princípov a pomaly , vážne a s dôrazom na každom slove som spustila slová, ktoré mi zabezpečia živobytie pokým bude šéfik žiť: ,,To čo som tu teraz, vážený pán Drieňanský ,videla,to čo ste tu s tou ma-lo-le-tou robili, to je také porušenie zákona, že by ste si posedeli toľko rokov, že štrikovanie, vyšívanie a iné ručné práce by ste sa naučili odzadu aj spredu . A vy chcete, aby som držala hubu za sto posraných tisíc, za to ako ste sa ku mne a ostatným správali? Žijete vy vôbec v realite? Vaša žena vie, že má doma úchyláka, ktorý sa časom možno vrhne aj na svoju dcéru? Tak toto si musíte inak vykúpiť!“ povedala som s ironickým úškrnom, lebo práve slovíčko vykúpiť používal, keď kolegyniam sľúbil prémie za určité služby. Chvíľu ostal ticho, potom išiel k stolu, vytiahol šek, taký ten príkaz pre banky a niečo tam načarbal. Podal mi ho so slovami:,, Tu máte22000 každý mesiac, viac nie. Budete držať jazyk za zubami a dáte na oko výpoveď, je nebezpečné, aby ste tu naďalej pracovali. A teraz choďte!“
Vytrhla som mu šek z rúk a s úsmevom odišla . Ak si myslíte, že som ho mala udať, poviem vám, je to zbytočné. Má množstvo kolegov s podobnou minulosťou a každému to prešlo, lebo darmo- prachy sú prachy a ľudia sú hajzli.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu