6.kapitola

Ale ešte som vlastne nedopovedala, ako to s tým Stanom bolo. Tak teda, sedeli sme na preliezke a jedli, po tichu, len sme pozerali pred seba. Zdalo sa mi to pekné, aj napriek tomu, že mnohým by sa to zdalo divné. Neviem, čo mi to skrslo v hlave, ale chcela som si len tak zakričať Halelujá...lenže mi to nevyšlo, kus bagety ma začal dusiť a ja som sa v celej svojej kráse zdrbala z preliezky na zem. Ten kus bagety mi tým pádom, síce vypadol z pusy, a ja som sa už nedusila, ale zlomila som si zápästie. Stano zoskočil z preliezky a rýchlo ma zdvihol. ,,Jau, sakra, do riti, krucifix, to bolí, ja som krava...len sa strápňujem!“ vzlykala som cez slzy. ,, Poď ideme na pohotovosť, ty nemotorák malý (to je jeho obľúbené slovné spojenie), tam ti to ošetria,“ viedol ma k autu. ,, Nie, ja tam nejdem, oni mi to budú chcieť naprávať a lámať. Nie, ja chcem byť mrzák, a navyše Peťa ma zabije, že som jej to skazila,“ začala som cúvať do zadu. ,, Čo si šiši, veď ti to len dajú do dlahy alebo sadry, nebuď malá,“ šepkal Stano, keď ma dotiahol naspäť k autu. ,,Ja nemôžem, ja jej to nechcem pokaziť, máš číslo na taxík?“ pozerala som na Stanov nechápavý pohľad. ,, To chceš ísť do nemocnice taxíkom?“ pozeral ešte viac udivene. ,,Hej, je na tom niečo? Proste vezmem mobil, aha takto, vytočím číslo a taxík bude o chvíľu tu...“vysvetľovala som pomaly, aby pochopil, lenže to už Stano vážne volal taxík.
,, Sľúb mi, že si ma tu nenechajú!“ kričala som za Stanom, keď ma doktor bral do ambulancie. ,,Neboj, kúpim ti bolestné,“ odpovedal s úškrnom. Doktor mi dal sadru, bola som nešťastná, pripadala som si ako invalid. Doktor ma chcel utešiť a povedal: ,, Slečna, tú sadru si môžete aspoň pokresliť.“ Pozrela som na neho, s očami úplne rozmazanými od sĺz: ,, Vyzerám ako decko?“ On len na mňa mrkol a hlesol: ,, Predpokladám, že Macka Pooh máte rada, keď ho máte na detskej kabelke.“ Dostal ma, ale nech, tá ruka ma skurvene bolela a nechceli mi dať nič od bolesti.
,, Tá sadra ti vážne svedčí,“ vítal ma Stano na chodbe v nemocnici. ,,Hm, dík, ale som vážne krava. Myslíš, že si tí dvaja vôbec všimli, že tam nie sme?“ potiahla som do seba soplík a utierala posledné slzy. Stano sa začal smiať, ako blázon, ten najväšší blázon. ,,Neboj, vyzeráš ako tá Bambuľka z komunistického seriálu, už len podkolienky ti chýbajú.“
Začala som sa smiať, až tak, že nás požiadali ,aby sme šli von. ,,Čo teraz, ideme už domov, však?“pýtal sa Stano. ,,Jasné, nebudem ťa tu držať, aj tak som ti to všetko pokafrala, ešte si sa sem kvôli mne trepal. Tu máš, za ten taxík , a ešte aj na spiatočnú cestu,“ drkotala som zubami,lebo mi bola zima, keďže bunda nešla na sadru nasadiť. ,, Nie, ja som išiel s radosťou, vyhodím ťa domov, kde bývaš?“ ponúkol sa Stano. ,,Oki, je to kúsok od tiaľto, tak poďme.“
Prišli sme pred vchod, a ja som sa cítila nejako trápne. ,,Tak ja už idem , maj sa Jani,“ povedal rýchlo Stano. Už mi bol chrbtom, keď som skríkla: ,, Poď hore, tete to nevadí, už spia a mám sama izbu, tažke sa nemusíš hanbiť...teda tety, nie aby si si to nejako vysvetlil..“ Stano sa otočil a šiel za mnou. Uvarila som čaj s vínom a pekne sme si ho chlípkali. Ukazovala som mu fotky mojej šialenej rodiny a on mi zase rozprával, čo zažil s Norom. Bolo nám super. Až tak , že sme zaspali.
Ráno som sa zobudila na bolesť ruky, ale Stano už vedľa mňa neležal. Na nočnom stolíku som našla balík Tic Tac s papierikom, na ktorom bolo napísané: ,,Iné bolestné som pri sebe nemal, Stano.“ Vtedy som si povedala , je to on, ten s veľkým O, a navyše na zadnej strane mi nechal číslo. Super.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
masterpiece  30. 4. 2008 19:37
kebyze mam vydavatelstvo tak ti tlacim do ruky zmluvu
Napíš svoj komentár