Nemyslím a aj tak som. Nejem a aj tak žijem. Nepijem a aj tak snívam. Neverím na raj a aj tak zomriem. Čudné. Nerozumiem negáciám a aj tak v nich píšem. Prečo?
Dokazujem si. Niečo ...neviem čo, ale dokazujem. Z nudy, z túžby niečo nové objaviť a potom zabiť...lebo to aj tak znegujem.
Ľudia to tak odjakživa robia. Zabíjajú to, čo najviac potrebujú a nechávajú prežiť to, čo ich možno pomaličky, veľmi nenápadne zabíja.
Ach, isto, teraz si to čítaš, a možno sa nedostaneš ani sem, kým to zahodíš, lebo je to blbosť. A predsa. Zabiješ aj ty to, čo ti snáď chce pomôcť a necháš žiť to , čo ťa pomaly zabije- pochybnosti, smútok, možno aj vákuum slov. Odhodíš tieto možno nezmyselné slová, lebo nechceš ,aby niekto moralizoval. Aby klamstvo poukazovalo na iné klamstvo. Nevadí.
Ľudia sú takí. Aj ja som človek. Aj ja som taká. Preto mi neveríš, preto vieš, že aj moje slová sú zbytočné.
Ach , nebyť tak človekom, aby som mohla vysloviť pravdu večnú bez pochybností.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
bittersweet  3. 1. 2008 20:11
hmm...toto ma fakt hlboku myslienku...prvy blog nad ktorym som sa zamyslela
Napíš svoj komentár