JADRO

V miestnosti bolo neznesiteľne horúco. Bol som celý spotený, vlhké dotrhané šaty sa mi odporne lepili na telo. Rany na mojom tele bolestivo štípali ako sa do nich vlieval slaný pot. Teplota stále stúpala, ciže JADRO sa už prehrievalo. Vedel som, že do jeho explózie ostáva nanajvýš pár minút. Bolo mi to úplne jedno.

Všetko sa začalo ešte skoro ráno. Ako obvykle som sa pomaly postavil z postele a v pohodlnych papučkách prešiel potichu do kuchyne. Moj spolubývajúci neznesiteľne chrápal. Čudoval som sa, že ma tým nezobudil ešte niekedy uprostred noci. Ležal rozvalený v kuchyni na lavici, jeho prikrývka ležala na zemi a on tam tvrdo spal. Asi sa až teraz vrátil z nočnej služby v JADRE. Presunul som sa teda potichu ku kávovaru, aby som ho nezobudil. nech sa radšej poriadne vyspí, určite je dobrý pracovník a pre JADRO je veľkým prínosom.

JADRO je vlastne skoro celý náš svet, okolo neho sú do kruhu nastavané domy, kde bývame my, pracovníci. Ja napríklad dozerám na dodávky paliva a moj spolubývajúci robí jedného z technikov. Tých tu máme asi najviac. Taká užasná technologia akou je JADRO ich určite potrebuje ohromné množstvo. Robím tu už približne tri roky. Keďže v okolí je strašná zima a pôdu obrábať je nemožné tak to bol pre mňa asi jediný spôsob ako sa zamestnať. Akonáhle som dokončil školu prišiel mi list, kde mi oznámili, že som práve dosiahol potrebné vzdelanie na prácu v JADRE. Bez váhania som to prijal.

Po občestvení sa rannou kávou som si obliekol moj pracovný oblek a vydal som sa do práce. Z nášho ubytovania je to naštastie len kúsok na stanicu. Dole schodami až do suterénu, potom na prvej križovatke doľava a už som na stanici Typický streotyp, za pár minút prijde vlak, do ktorého nastúpim a z ten ma odvezie skoro až na moje stanovisko.

Nemýlil som sa, ubehlo len pár minút a už som stál vo vlaku. Keby som si nedal ráno tú kávu určite by som zaspal. Cestu vlakom som nikdy nemal rád, človek nevidí nič, len tmavý tunel a raz za čas ho prebudí monotónny hlas hláškou “Nasleduje zastávka Obytný sektor B3-S5”. Zrazu však vlak z mne ešte neznámich dôvodov zastal uprostred tunela. Za celé tri roky, čo tu pracujem som nič také nezažil. “Ostaňte všetci na miestach”, zahlásil muž v šedom obleku, za ktorým postupne vchádzali do vagóna muži v nepriestrelných vestách a s helmami na hlavách.

Zrazu sa jeho zrak zastavil na mne, pozrel sa do papierov, čo mal v rukách a bez váhania prišiel ku mne. “Ste uznaný vinným za sabotáž na JADRE, prosíme vás, neklaďte odpor pri zatýkaní.” Vedel som, že bolo zle. Dvaja muži v helmách na chytili, a tretí mi vstrekol uspávaciu injekciu.

Prebral som sa až v cele. Čo to malo znamenať? Aká sabotáž? Prosiť ma, aby som nekládol odpor bolo úplne zbytočne, ešte stále som bol taký zmätený, že na žiaden odpor by som sa nezmohol ani teraz. Uznaný vinným? Oni sa tu vážne nehrajú na sudcov a obvinených. Vraj voľakedy bola nejaká “Prezumcia Neviny” aspoň v škole na histórií o nej hovorili ako o spôsobe, pomocou ktorého sa dostávali kriminálnici na slobodu.

Moja cela bola obyčajná miestnosť. Jediné bezpečnostné opatrenia boli zamrežované dvere a jedna malá bezpečnostná kamera. Vedel som, čo to znamená. Chystajú sa ma popraviť ešte skôr, ako by som mal čas utiecť. Na strope slabo svietila jedna žiarovka. Hompáľala sa na asi meter a pol dlhom kábli. V miestnosti bola ešte jedna vec, stará rozheganá stolička špinavá skoro tak ako podlaha pod ňou. Asi pol hodinu som hypnotizoval tieto dve veci. Udržal by ma ten kábel? Aké by to asi bolo, keby celý krátky zvyšok moho života objímal moje hrdlo? Bude to bolieť? Bude to vôbec treba, však aj tak ma popravia. Má nejaký zmysel hrať sa aj teraz v posledných chvíľach života na hrdinu?

Tieto sucidálne myšlienky sa prerušili, až keď tá žiarovka nado mňou zrazu zhasla. Asi o pať minút niekto za mojím chrbot prehovoril. “Kamera, nie je vybavená nočným videním, môžme sa v kľude rozprávať.” Poznal som ten hlas. Bol to môj spolubývajúci. Nikdy som sním doteraz nemal možnosť sa poriadne porozprávať. Vždy bol buď v práci alebo spal. Aspoň som si to myslel.

- Si v poriadnej riti, keď sa tí supi do niekoho pustia, tak nemá žiadnu šancu
- O čom to hovoríš?
- Spravil si snaď sabotáž na JADRE?
- Nie? Ale odkiaľ to vieš?
- Dá sa povedať, že JADRO nefunguje až tak ideálne, ako by malo. Medzi ozubené kolieska sa dostal malý kamienok a narobil veľkú škodu. Pochopiteľne to myslím metaforicky.
- A čo to má spoločné so mňou?
- No povedzme, že jeden so spôsobov ako sa ten metaforický kamienok tam mohol dostať je cez dodávku paliva.
- Ale to je blbosť ....
- Ja viem. Potrebujú ten obrovský problém na niekoho zvaliť, vyvodiť zodpovednosť a obetného baránka popraviť.
- Taká malá otázka, ako si sa sem vlastne dostal?
- Presne tak isto, ako od tiaľto dostanem teba. Pochopiteľne ak chceš ...
Samozrejme že chcem ...

Pristúpil ku mne. Cítil som jeho dych za mojim chrbtom. V tom zrazu rýchlym pohybom mi vrazil ihlu do krku. Kurva, jak len ja nenávidím tie uspávacie injekcie.

- Čo si to spravil?
- Vynikajúco, už si sa prebral.
- Načo ale tá injekcia?
- Neviem, či ti zatiaľ môžeme veriť natoľko, aby si poznal cestu sem. Od tých svíň nikdy nevieš, čo môžeš čakať. Taká malá volavka by nebola vôbec odveci.

Ležal som na zemi v miestnosti, ktorá celkom pripomínala moju celu. Mala tiež štyri steny, so skoro žiadnym nábytkom. Jediným rozdielom však bolo to, že okolo boli nastavané regále plné zbraní.

- To je to tu nejaká centrála rebelov? Nikdy som o nijakých nepočul.
- Jasné, že si o nás ešte nepočul, moc o sebe verejnosti nedávame vedieť a ni tí hore nám nerobia zrovna reklamnú kampaň. Voči takemu doknalému systému, aký vládne v JADRE, sa predsa nikto nebúri.

V tom do miestnosti vbehol ďaľší muž. Mal na sebe nepriestrelnú vestu, a nebojácny pohľad v očiach V momente oslovil mojho spolubývajúceho. Keby len oslovil, on na neho radostne zvreskol.

- Slušný úlovok, chlape!
- No to hej, teraz sme im toho obetného baránka vyfúkli fakt v poslednej chvíli, tento bol už zatknutý a ostávali mu najviac tri hodiny života.
- No vieš, pojdem rovno k veci. My sme sa bavili z chalanmi vedľa a tí dostali taký nápad. No vlastne dostal som ho ja, ale vieš, že nikdy som nemal rád samochválu ...
- Môžes prejsť k veci?
- Vrátime im ho, práve ne neho vypísali ohromnú odmenu.
- Ty si načisto jebnutý? Sme rebeli a nie nejaký skurvení lovci odmien!
- No ale tá odmena nám pomôže. Za tie prachy nakúpime toľko zbraní, koľko len budeme chcieť.
- Serem im na prachy, ide o princíp.
- A odkedy tu ty o niečom rozhoduješ?
- A odkedy vydávame práve oslobodených väzňov naspäť?
- Sa ukľudni láskavo. Tvoj hlas je jeden, my sme v prevahe, takže sa s tým proste zmier ...
- Máme nejaké zásady ...

Chcel ho varovať, ale neskoro. Dýka vytasená tým druhým sa s odporným mľasknutím zaborila do brucha moho spolubývajúceho, ktorý sa pomaly zviezol k zemi. Neváhal som ani sekundu. V momentne som sa zdvihol a utekal cez otvorené dvere. Tí za mňou po mne začali páliť. Pár guliek ma určite zasiahlo, lebo som začal cítiť nezmnesiteľnú blolesť v ramene a na stehne. Musel som ale utekať ďalej. Nejak inštinktívne sa mi podarilo vybehnúť z budovy, kde bolo zaparkované opancierované vozidlo, aké používali príslušníci ozbrojených zložiek. Naskočil som doň a upaľoval ním čo najďalej. Bola na mňa vypísaná odmena, čo znamenalo, že konečne niekto priznal, že ten systém nie je až taký dokonalý.

Ani neviem, čo sa sem vlatne priviedlo, ale zastal som kúsok od bočného vstupu do jadra. Bolo mi všetko jedno. Nasadil som si na hlavu helmu, ktorá ležala sa zadnom sedadle a vbehol dnu. Poznal som to tu dosť dobre. Za chíľu som bol pri hlavnom ovládacom paneli. Zrovna bola obedná prestávka, čiže tu nikoho nebolo. Zobral som z rohu mietnosti kladivo určné pre prípad požiaru. Sputil som požiarny poplach, čiže dvere do mietnosti sa zavreli, aby sa zabránilo šireniu požiaru. Chytil som do rúk ťažké kladivo a začal ním mlátiť do panelu. Spôsobilo mi veľkú radosť vidieť, ako jenotilivé klávesy a tlačitka začali lietať po okolí. S chuťou som načúval hluku dopadajúceho kladiva a hučanie požierneho poplachu mi pripadalo ako rajská hudba. Všetko mi už bolo jedno, chceli sabotáž, majú ju mať ..

Za chvíľu bolo v miestnosti neznesiteľne horúco. Bol som celý spotený, vlhké dotrhané šaty sa mi odporne lepili na telo. Rany na mojom tele bolestivo štípali ako sa do nich vlieval slaný pot. Teplota stále stúpala, ciže JADRO sa už prehrievalo. Vedel som, že do jeho explózie ostáva nanajvýš pár minút. Bolo mi to úplne jedno.

Bolo mi to jedno, aj keď JADRO explodovalo. Explodovalo v sprievode symfónie zničenia, z ktorej som mal možnosť pocuť len úplný začiatok.

Potom nastalo ticho.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu