Kyvadlo

Keď som sa prebral, nevidel som nič. Som mrtvy? Nikde nič, nikde ani znamka po čomkoľvek. Cítil som sa akoby ma už nič neoodelovalo od tej čiernej tmy okolo mňa. Akoby som ležal v nej celý ponorený, akoby som už dávno bol jej súčasťou. Mal som pocit, že tma sa lepí na každý centimeter mojho tela. Mal som chuť si tú hnusnú lepkavú tmu aspoň zotrieť z očí. Nemohol som, akoby ma držala nejaká neviditeľná sila . Skúsil som ponúť druhou rukou, rovnako márne. Asi som naozaj mŕtvy. Šesť stôp zeme nado mnou mi zabraňuje vidieť slnečné lúče, objatie šestich stôp hliny mi zabraňuje v pohybe. Museli ma asi nejak brutalne zavraždiť. Zavraždili ma a len tak zakopali na nejakom odľahlom mieste v lese, parchanti! A vraj po smrti nič nebolí, vraj je vykúpením zo všetkých pozemských utrpení. Ja cítim že na svojom tele snaď už nemám ani jedno neboľavé miesto.

Zase som sa pokúsil pohnúť, stále neúspešne, avšak teraz to bolo akési iné. Hlina predsa takto nedrží, mne v pohybe rukou bráni niekoľko povrazov alebú pút dômyselne umiestnených po celej dĺžke ruky. Okrem prstov s ňom nespravím ani ten najmenší pohyb. Rovnako je na tom druhá ruka i obe nohy, niekoľko pút mám dokonca aj okolo hrude a na bruchu. Po chviľke zisťujem, že daľšou nespútanou časťou mojho tele ja hlava, s tom môžem otáčať rovnako ako pred tým. Pred čím, to je už otázka, ktorej zodpovedanie bude musieť ešte nejaký čas počkať. Najprv musím sa dostať odtialto. Skúsim sa rozhliadnuť. Kdesi nado mnou je niečo, cez čo preniká sem ku mne aspoň minimum svetla. Tam vo výške nado mňou je akési okno.

To okna ma vážne fascinuje, kde je okno, tam je aj nejaká stena. A po stene sa dá s trochou štastia vyšplhať až k tomu oknu, za ktorým je svet, za ktorým je niečo iné ako tma a púta, ktoré vás majú v tej tme nechať zhniť. Fascinuje ma na ňom aj to, že vyzerá, akoby pred týmto oknom pravidelne prelietal nejaký vták. Proste výhľad na okno sa mi vždy keď narátam do siedmych zakryje a v zápätí sa mi zas odhalí. Ale na tom nezáleží, keď sa dostanem von, budem mať dosť príležistostí toho čudného vtáka, co pravidelne preletuje cez to okno a vydáva pri tom akesi svištivé zvuky preštudovať. Najprv je však treba prekonať tie skurvené putá.

Neviem ani ako dlho som sa snažil, pokúšal som sa v nich zvíjať ako ryba na suchu, žial všetko neúpešne. Napokon som odpadol od vysilenia.

Keď som sa prebral druhý krát luče svetla prenikajúce cez okno osvetlovali moju ľavú ruku. Boli na nej jasne badatelné stopy mojho nedávneho zápasu z putami. Celaá ruka bola pokrytá jedným veľkým strupom zaschnutej krvy. Pod ním som, uvidel akýsi hrubý kožený remeň ktorý cez malú drierku vliezal priamo do tej hnusnej kamennej dosky alebo podlahy, na ktorej som ležal, obopínajúc moju ruku dva krát na predlaktí, a hneď za lakťom mizlo v tme ďaľšie puto. O zvyšku pút jasne hovorili miesta na ktorých som cítil ešte čerstvé rany. Čo ma však dostalo bol pohľad na to, čo som doteraz považoval za lietajúceho operenca. Po prvé vôbez nelieteal kdesi vonku za oknom a po druhé vôbec to nebolo živé. Svetlo jasne osvetľovalo obrovkú do odblúku zahnutú ornamentálne zdobenú čepel, ktorá bola pripevnená k nejakému kyvadlu a čo je ešte horšie hojdala sa rovno nado mňou. Cítil som sa ako v klasicke poviedke, ktorú už pred mnohými rokmi napísal Edgar Allan Poe. keby som si len pamätal, ako sa z toho dostal ten originálny hrdina tejto poviedky. Veľmi pevne dúfam že toto sa nebude pomaly približovať k mojmu telu a jednotlivými kmitmi odpočítavať koniec mojho krátkeho života.

Aj keď svetlo derúce sa cez okno už zas zmenilo smer, viem, že hocijaká nádej bola márna. Ten desivý zvuk kyvadla, ten kvílivý plač vzduchu pravidelne pretínaného čepeľou, počujem stále výraznejšie a výraznejšie. Jeho čepel sa už určite tesí na to, ako za do mňa napjprv zereže a ako za sedem sekúnd ukončí moju neznesiteľnú agóniu. A možno to pojde všetko naraz. Možno to ani nebude bolieť. Konečne zdrhem z tejto patovej situácie, konečne zistím, to s čím si filozofi lámu hlavy už celé stáročia, zistím, čo je po smrti.

Tak poď si pre mňa ty nabrúsená sviňa, poď k tatkovi ty vyjebané kyvadlo!

Keď som sa zase zobudil, ani som nevedel, kedy som zaspal. Vonku musela byť už noc. Vonkajší svet vonku sa len trochu odlišoval od tej tmy, čo vládla všade okolo mňa. Tentokrát ma zobudilo už samotné kyvadlo. Rytmický zvuk jeho cepele pretínajúcej vzduch za vrýval do mojich ušných bubienkov z neznesitelnou intenzitou. Vzduch, ktorý rozvirovalo, mi prinášal pravidelné dávky prachu do očí. Otočil som hlavu na bok a v tom momente sa čepeľ ako stáročia hladujúci upír hlboko zahryzla do mojho krku.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu