Ako viete, v každej skupinke ľudí sa najdú tí, čo sú viac, či menej poverčivý. Nájdu sa ľudia, čo sa vrhnú ku každému trsu ďateliny, aby hľadali štvorlístky, no aj taký, čo si proste v piatok trinásteho dávajú dvojnásobný pozor na všetko ako v ostatné dni. Ten prvý prípad považujem za úchylku. No a k tomu druhému dodám len toľko, že opatrnosti nikdy nieje dosť. Bohužial obe skupiny ľudí su nachylné verit všelijakým poverám o duchoch, príšerách a podobne. Každopádne na to, aby vám takzvané mesto duchov vyvolalo zimomriavky na chrbte, nemusíte byť poverčivý vôbec. Zvlášť, keď máte ním prejsť v noci.
Vkročili sme medzi budovy. V ich tieni sme sa cítili strašne malí. Poobzeral som sa okolo seba. Ľudia čo boli so mnou, zatial neprejavovali žiadne známky strachu.
Tí ľudia vyzerali úplne normálni. Bolo to asi šesť mužov. Nie, tá šiesta bola na krátko ostrihaná žena. Mala hnedé, krátke vlasy a mala na sebe hrubú bundu. Noci bývajú chladné a z jej výrazu som si domyslel, že tou bundou dáva na javo, že nechce, aby ju niekto zohrieval vlastným telom. Škoda, inak vyzerala fakt milo.
Práve sme stali na zbytku námestia. V nádrži fontány sa v lúčoch večerného slnka ligotala hladina pri mnohých dažďoch napršanej vody. Námestie vyzeralo fakt hrôzostrašne. V túto pokročilú večernú dobu sa tienie všetkého donekonečna plazili po rozpadnutej dlažbe, čim buduli efekt, že sa pohybujú. Všade bolo vidieť, prehnité lavičky a roky nestrihané kríky pomaly začali obrastať všetko, čom im stálo v ceste.
Zase som si obzrel tých ľudí čo ma nasledovali. Väčšina bola stále v pohode. Na ich tvárach stále nebolo badať strach. Skôr sa mi zdali fascinovaní tými troskami pri západe slnka. Podobne ako ja. Vždy si hovorím, že si sem nabudúce donesiem foťák a vždy na to zas zabudnem. mal by som niečo spraviť so svojou pamäťou.Už to nebolo ďaleko. Ruiny končili za necelých pár blokov. Potom už stačilo len prejsť cez pár ulíc, pri ktorých boli malé zničené rodinné domčeky, bývaleé predmestie, ktoré už ani náhodou nenaháňalo toľkú hrôzu. Zas som sa pozrel na tých ľudí za mnou. Až ma myklo od hrôzy. Boli len štyria. A už to vyzeralo tak jednoducho. “Jeho brat ostal pozadu a tak sa po neho vrátil. Vraj si vytkol členok na nejakom kameni.” povedal mi jeden z ľudí, keď som nahodil ropačitý výraz. “Kažopádne vie, ktorým smerom má ísť, určite sa nestratia.”
To fakt nieje isté. Keď niekto je v ruinách v noci, hrosím mu veľké nebezpečenstvo, že sa zblázni. Teda aspoň si to myslím. Zatiaľ som nikoho tu nestretol, čize to neviem posúdiť. Povedal som im teda aby ostali na dobre viditeľnom mieste medzi domami a vydal som sa hľadať tých stratených.
Prevého z nich som našiel veľmi rýchlo. Bohužial svojho brata stále nenašiel. Mal vsak v tvári úplne zhrozený výraz. Akonáhle som ho uvidel spýtal som sa ho:”Čo sa stalo?”. Neodpovedal. Prišiel ku mne bližšie. Uvidel som na jeho rukách a šatách krv.
- Čo sa stalo?
- Musel som.
- Prečo?
- Kríval a zdržoval nás. S ním by sme nikdy do západu slnka ruinami neprešli.
V tom vytiahol z vrecka revolver a jeho hlaveň si strčil do úst. Odvrátil som hlavu a v zápätí ma uhlušil výstrel. Neznášam pohľad na krv. Musel som sa neuveriteľne premáhať, keď som ku nemu podišiel a zbraň mu vytiahol z jeho zmeravných prstov. Zbraň sa dosť zíde. Za taký krátky čas je to celkom zlá bilancia. Dvaja mŕtvy so šiestich. Teda vlastne zo siedmich. Musím ich odťialto vyviesť čo najskôr. Akonáhle zistia o mŕtvych bude to ešte ťažšie.
Slnko zapadlo. Niečo mi hovorí, že šialenstvo ruín sa ešte len začína.
Keď som prišiel tam, kde som ich nechal, nikoho som nenašiel. Všetci stáli p pár metrov ďalej a vystrašený hľadeli do zeme. Na zemi medzi nimi ležal polorozmliaždený další člen skupinky. Mal som chuť začat nahlas nadávať, ale nejak som to v sebe zdusil.
- Len povedal, že ide sa vymočiť. Asi za dve minuty sme ho už videli, ale stoji v okne tohoto domu a vzápätí skočil dole.
- No čo už, ideme teda ďalej
- Ako to myslíš?
- Že od tialto musíme vypadnúť čo najskor.
- Prečo hovoríš v množnom čisle? My už s tebou nikam nejdeme. Cestu odtialto najde už aj každý pako.
- Keď myslíte ...
Nenechali ma už dohovoriť. Otočili sa kráčali preč. V tej tme samozrejme nič nevideli a tak išli úplne zlou cestou. Zaliezol som do jedného z rozpadnutých domov, našiel prvú zaprášenú rozpadnutú posteľ a pokúsil sa zaspať. Z diaľky som počul, ako zakopávajú o každý kus betónu, čo im stál v ceste. Počul som ich nadávanie, keď zistili, že sú v slepej uličke. Ďalej sa ku mne doniesli zvuky hádky, bitky a nakoniec ja nervy drásajúci krik. Potom som zaspal.
Zdalo sa mi, že bola ešte noc. Videl som malé diečatko. Stálo v rohu miestnosti. Stálo tam a pozeralo sa na mňa. V tom otvorilo ústa a povedalo “V ruinách niesu nepriatelia, len tí, čo si ich sem vezmeme zo sebou”. Celá izba začala postupne tmavnúť a rozpadať sa ...
Zobudil som sa úplne spotený. Spal som asi len pár hodín. Okamžite som sa postavil a vyšiel von. Sakra, táto strašidelná atmosféra začína dostávať aj mňa. Vydal som sa cestou, po ktorej išli dvaja s tých ľudí, čo boli pôvodne so mňou. Za chiľu som našiel jedného mŕtveho. padol do kanála a zlomil si pri tom väzy. Druhý ležal o pár krokov ďalej s hlavou rozbitou kusom betóna. ten ležal kúsok od neho a boli na ňom jasne vidieť stopy krvi. No dobre, už ostáva len tá krátkovlasá žena. Pokúsim sa aspoň tú odtialto dostať v poriadku. Musím ju nájsť.
Predbehla ma, pokúsila sa priplížiť sa ku mne zozadu, avšak ja som započul jej kroky. Nečakal som, že ju ešte stretnem. Myslel som si, že jej prirodzeny ženský intelekt jej pomôže dostať sa z ruín aj v noci. Keby odísť chcela, určite by sa odtialto bola dostala. Teraz však pomaly kráčala ku mne. Ustúpil som pár krokov, avšak na jej tvári som nevidel žiadnu známku šialenstva. Nechal som ju, nech sa priblíži. Pristúpila ku mne a objala ma. Jej hladké aj keď trošku silnejšie ruky sa dotkli môjho chrbta. Pozerala sa mi rovno do očí. Keď pootvorila ústa, myslel som si, že niečo povie, avšak ona ich len pritisla na tie moje. Bola to prekrásne. Zrazu som na všetko zabudol. Celý ten svet okolo mňa bol ničím. Zdalo sa mi, že všetky zvuky stíchli a jediné, čo som videl pred sebou bola ona.
Zaskočila ma. Ani so si nevšimol, ako vytiahla z vrecka tej jej bundy ostrý lovecký nôžík. Zistil som o ňom až keď mi ho neľútostne zabodla do chrbta. Vzdialila sa od mojich pier a pozrela mi zblízka od očí. Pozrela sa mi do očí s pohľadom hodným akurát umierajúceho človeka. Bol to pohľad plný nenávisti a zloby. Bol to pohľad, ktorý mal byť tým posledným, čo človek uvidí pred tým, ako opustí tento svet. Pustila ma a ja som sa bezvládne zosunul k zemi. Stále stála nado mňou.
- Toto ty teda robíš, ideš sem a pozeráš sa, ako sa tu všetci pozabíjajú!
Nezmohol som sa na odpoveď. Nebola to pravda, ale z mojich úst vyšlo len slabé zachrčanie. Stále stála nado mňou a pozerala sa na mňa s opovržlivým pohľadom.
Môj posledný pohľad však nepatril jej. Patril slnku, čo práve začalo vykukovať spoza betónových ruín.
Konečne svitalo ....
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
2
velmi pekny pribeh... ten koniec som vobec necakal zvrat.. dokonca hned dva ako som to zacal citat tak som sa ta chcel spytat ze ci sa to naozaj stalo ale po prvej obeti som pochopil ze nie
3
Perfektny pribeh, ale az do poslednej chvile som prekvapivo tej hlavnej postave fandil a bolo mi celkom luto, ze zomrel
No nevadi, nic to nemeni na tom, ze pises vyborne blogy a ja len cumim
Len tak dalej
No nevadi, nic to nemeni na tom, ze pises vyborne blogy a ja len cumim
Len tak dalej
4
waw...naozaj dobre...obcas som v udive ako dokaze niekto tak dobre pisat
6
pekne trosku klise ta zenska, ale inak to bolo velmi fajnove...a ygor si odpusti poznamky na nase soc ghetto
7
mne to pripomina film kocka..nevem prečo
ale je t dobre...najprv to bolo take ze sa mi to nechcelo citat ale potom dobre..islo to lahko
ale je t dobre...najprv to bolo take ze sa mi to nechcelo citat ale potom dobre..islo to lahko
8
Suhlasim s Magamanom
Tiež som mala v pláne opýtať sa ťa či to je podľa skutočnej udalosti. No a pravdupovediac je to kurevsky dobré...začínam uvažovať že sa vrátim ku svojim smrteľným poviedkam kvôli tebe S čítaním tvojich blogov som radšej asi nemala začínať
Tiež som mala v pláne opýtať sa ťa či to je podľa skutočnej udalosti. No a pravdupovediac je to kurevsky dobré...začínam uvažovať že sa vrátim ku svojim smrteľným poviedkam kvôli tebe S čítaním tvojich blogov som radšej asi nemala začínať
Napíš svoj komentár
Dlhace su nebezpecne miesto