Večnosť

Vedela, že tam je ešte skôr, ako vykročil z hmly. Nepočula jeho kroky, nepočula, ako sa jeho bosé šúchajú o vlhkú trávu, ktorá bola všade na vôkol. Proste to vedela, cítila jeho prítomnosť všetkými bunkami svojho nahého, bledého tela. Stál tam a pozoroval ju. Akoby sa bál vykročiť z hmly, bál sa, čo spraví keď ho uvidí. Keď sa prebudila, určite tam ešte nebol. Teraz však cítila jeho prítomnosť, cítila by teplo sálajúce z jeho tela aj keď ho ešte stála zahaľovala hustá, biela hmla...

... keby nebol úplne chladný.

- Kde to som?
- Neboj sa, všetko je v poriadku.

Len samotný zvuk jeho hlasu jej nahnáňal hrôzu. Celým jej telom prebehli zimomriavky.

- Čo sa stalo? Odpovieš mi konečne?
- Ničím sa netráp, všetko je v poriadku, nikdy nebolo lepšie.

Jeho hlas vôbec neznel tak, ako si ho pamätala. Nikdy predtým jej nebol taký neprirodzený, nikdy ju nestriasalo len pri myšlienke naň.

- Čo sa deje? Ja ... ničomu nechápem.
- Nemusíš chápať, hlavne, že sme spolu, nemyslíš?
- Nie, a čím viac myslím, tým viac otázok mi prichádza na um.
- Na tvoje otázky budeme mať dosť času, máme pred sebou celú večnosť. Len my dvaja a len pre seba.

Pomaly jej to začalo dochádzať. Nebolo ťažké na to prísť, ťažšie však bolo tomu uveriť. A ona tomu stále neverila.

- Ako si to mohol urobiť?
- Nebolo na tom nič zložité. Vlastne bolo. Trvalo mi hodiny, kým som sa k tomu odhodlal. Hodiny som sedel, sedel som pri tebe, zatiaľ, čo si ty kľudne spala.
- Čože?
- Netráp sa tým, všetko je v poriadku. Sme tu len my dvaja. Sme tu samy ako ešte nikdy predtým.
- Nič nie je v poradku! Nechápeš, ja ani neviem, čo ti povedať, proste nemám na to slov! Ako ťi to moholo vôbec napadnúť?
- Už nikdy nič nebude brániť našej láske. Toto je jediný spôsob ako dosiahnuť večnosť, len takto bude naša láska trvať na veky a nič nás už nerozdelí. Aj ty si to tak vždy chcela a aj stále to chceš, len sa bojíš si to pripustiť.
- Ale nie za takúto cenu. Čo sa stane so všetkými, koho som poznala? Ty vážne nemyslíš?
- Veď práve, oni už nikdy nebudú brániť tomu, aby sme boli spolu. Už nikdy nebudú ťa zaťažovať nezmyselnými problémami, lebo nechápu, že jediné, čo ty chceš, je byť so mňou. Už nikdy ma nebudú pred tebou ohovárať, hovoriť ti o mne, aký som blázon.

Vykročil z hmly, prešiel niekoľko krokov a sadol si vedľa nej. Stále vyzeral rovnako. Bol možno len o trochu bledší ako obvykle. Teraz jej však naháňal hrôzu. Naklonil sa k nej s očakávaním vzájomného dotyku ich pier. Nestalo sa tak ...

- Možno mali pravdu!
- To snaď nemyslíš vážne? To si fakt myslíš?
- Áno, ty si proste blázon a aj vždy si ním bol!
- Ty ničomu nechápeš! Spravil som to len preto, aby sme konečne mohli byť sami. Spravil som to pre nás, pre nás oboch!
- Ale ja to nechcem! Nemohol si sa ma aspoň spýtať?
- Človek väčšinou sám nevie, čo chce. Niekedy nás proste lepšie poznajú tí, ktorých milujeme, a preto vedia lepšie, čo je pre nás dobré a čo nie.
- Ja už ani netusím, či ťa ešte stále milujem. Nikdy som si nevedela predstaviť, že by som milovala vraha. A toto je už fakt moc ...

Prvý krát zneistel. Z jeho tváre začal pomaly miznúť ten rozhodný pohľad. Videla na ňom, že nie všetko mu vychádza podľa jeho predstáv.

- Však ty len potrebuješ čas, a uvedomíš si, že to čo som spravil bolo to najlepšie, čo som mohol urobiť. Budeš sa sama smiať tomu, čo mi tu teraz hovoríš. Boh chcel, aby sme boli spolu a tak aj budeme. Čím skôr si to uvedomíš, tým lepšie. Tým lepšie pre teba.
- Ty si vážne šialenec!
- Spravil som to pre nás! Uvedom si to konečne! Myslíš, že to bolo pre mňa ľahké? Nebolo! Myšlienky na to mi noc čo noc kradli moj pokojný spánok. Ale naša láska, má pre mňa ohromnú cenu. Ani tisíce bezsenných nocí by som neváhal kedykoľvek pre ňu obetovať ...

Jeho pomaly sa stupňujúci hlas už dosiahol vrchol svojej intenzity. Už na ňu vyslovene ziapal, kričal na ňu nezrozumiteľné slová, z ktorých každé sa do nej vrývalo ako rozžeravený nôž do kocky masla. Každá veta jej odhaľoval zákutia bolesti, ktorú ešte nikdy pre tým nezacítila. Odhaľovala zákutia bolesti zvanej poznanie. Milovala šialenca. Až teraz tomu začala veriť. Nie, to nie je žiaden sen, ani nočná mora. On to vážne spravil a len vďaka tomu je teraz tu. Nebyť jeho, nesedela by na mokrej tráve, nebola by obklopená nepreniknuťeľnou hmlou, bielou ako mlieko.

- Vypadni! Choď preč! Nechcem ťa už ani vidieť, nechcem už nikdy maťs tebou nič spoločné. Ľutujem každý deň, ktorý som ťa poznala, preklínam ďeň, kedy som ťa stretla. Prosím ťa, odíď!
- Však príde deň, keby oľutuješ tieto slová. Budeš ešte kričať moje meno do prázdnoty. A vtedy, vtedy ja prídem a ty ma budeš opäť milovať ...
- Odíď, vážne ťa prosím, nechaj ma samu!

Zdvihol sa a odišiel. Bez slova sa jej otočil chrbtom a pomaly sa zaboril naspäť do hmly. Slzy, ktoré doteraz neznesiťeľne ťažili jej viečka, teraz voľne dopadali na steblá trávy pod ňou. Veľa ľudí tu musí takto plakať, lebo tá tráva je stále mokrá, nikdy nevyschne. Schúlila sa do klbka a plakala, plakala dlho, a už nikdy plakať neprestala.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu