Ale, zmenila som názor. Zistila som, že je to dobrý prostriedok, keď sa chce človek s ostatnými podeliť o svoje myšlienky, radosti alebo starosti.
Tento blog nebude extra super dielo, neprídem s niečím novým a prevratným, len sa tak posťažujem ako aj ostatní. Doteraz som sa nesťažovala, ale sťažovali sa všetci v mojom okolí, všade a na všetko. Ako keby som ja mala všetko, všetko mi vychádzalo a veci a ľudia sa mi samí hádzali pod nohy.Samozrejme, že aj ja si občas poviem čo mi chýba alebo čo by som chcela inak. Ale neomieľam to v kuse dookola, aby z toho niekomu prišlo zle alebo ho rozbolela hlava.
Ale už mám toho dosť. Aj ja sa odteraz sťažujem. A nezabráni mi v tom ani kniha, do ktorej sa zbláznilo veľa ľudí a hľadajú v nej recept na šťastný a úspešný život, lebo pozitívnym myslením môžete mať všetko, bohatstvo, lásku, úspech...blablablabla...To mám akože zakázané plakať keď sa mi niečo nepodarí? Alebo si ponadávať? Chcela by som vidieť človeka, ktorý sa týmto riadi, teda okrem autorov knihy, síce ani tí nie sú určite bezchybný a nemyslia 24 hodín, 7 dní v týždni, 365 dní v roku len na dobré a pozitívne veci. Tak tomu teda neverím.
Keď už si človek myslí, že mu je dobre, príde nejaká vec čo mu to prekazí. Dva roky sa trápim na škole, aby som sa z nej psychicky nezrútila tak sa vzájomne podporujeme s kamarátkou, ktorá mi dnes oznámi, že končí pretože nemá na školné, ktoré musí zaplatiť vinnou školy. Tak a teraz mi ukáže to pozitívne myslenie. Tretí, najhorší rok sa musím sama prebíjať školou, o ktorej viac ako raz za týždeň premýšľam či je pre mňa naozaj vhodná. Ak si myslíte, že mi šibe, veď kamoška sa za mňa neučí, ani nechodí na skúšky, ani za mňa nespraví bakalárku, máte pravdu. Ale kto si so mnou zanadáva a poplače, lebo vie ako to na tej škole je? Kto bude so mnou cestovať a prežívať stres že sa nestíhal učiť? Kto bude so mnou sedieť na nudných prednáškach a skráti si ich dobrovoľne aby stíhal bus domov? Jediná psychická opora je v háji zelenom.....
A ako keby toho nebolo málo, ešte ma aj frajer naštve. Nie je jeden, jediný deň, aby nespomenul jednu osobu ženského pohlavia, s ktorou je denne v kontakte. Už ma nebaví každý boží deň počúvať čo mu napísala, poslala, kde bola, čo robila, čo jej napísal on, čo jej poslal on, čo nevie, čo sa naučila, čo upiekla atď... Je to normálne? Nie som beznádejná žiarlivka čo niekoho kontroluje na každom kroku...Ale toto je na mňa priveľa...A neviem či mám nervy a chuť pokračovať v tomto ďalej...Pozitívne myslenie je fuč.
A sťažovanie sa nekončí. Neviem či som tak brutálne neschopná, alebo to mám hodiť na krízu ako všetci, že sa mi nedarí nájsť brigádu. Keby nebolo tej školy, asi sa môžem ísť dobrovoľne zapísať do blázinca. Načo ja študujem na výške? Prax nemám žiadnu, schopnosti mám ako také, ale to nestačí. Kto mi dá recept ako sa stať 21-ročným človekom, s vysokou školou, desaťročnou praxou a super jazykovými schopnosťami ktoré sa na hodinách ANJ nie a nie prilepiť? Ale ešteže mám chápavá mamu, ktorá je rada, že aspoň jej dcéra študuje. Len keby nepodpichovala kto kde pracuje atď...Aj teraz mám pozitívne myslieť?
Už dosť, vypísala som sa dnes až dosť, skoro som klávesnicu zodrala, a nechcem aby sa na moje klikanie prišli sťažovať susedia, ktorí veľmi milujú ticho....
Dúfam, že vás po tomto príspevku nechytila depka...Nezabúdajte, že treba pozitívne myslieť
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mimi89
25. 9.sept. 2009 19:45
skus davat odseky bude sa to lepsie citat
2
Problém je v tom, že veľa ľúdí chápe pozitívne myslenie hrozne povrchne ... Myslia si, že keď si budú každý deň opakovať pozitívne tvrdenia, začnú sa v ich živote diať zázraky. Netrpezlivo čakajú a keď sa nič nestane, začnú hovoriť, že je to hlúposť a nefunguje to. Lenže základ pozitívneho myslenia je úplne niekde inde. Tomu čo si hovoríš, musíš aj veriť. Ak si každé ráno povieš: ,,Dnes mám krásny deň!", ale v skutočnosti si celý deň podvedome nahováraš, že je škaredý, bude škaredý napriek tomu, že si si ráno povedala, že je krásny. Všetko je to o podvedomí, ktoré neoklameš slovami. Začať musíš v sebe, vo vnútri, nie na povrchu tým, že si začneš niečo dokola opakovať. Pozitívne myslenie tiež súvisí aj s ďalšími vecami ako napríklad iniciatíva chápaná ako schopnosť vytvárať si v živote príležitosti a nie len na ne čakať, ale to by som tu písala do večera. Odporúčam knihu 7 návykú vúdčích osobností, ktorú napísal Stephen R. Covey. Ja ju mám v češtine, ale možno už vyšla aj v slovenčine. Do hĺbky sa v nej zaoberá metódami ako efektívnejšie a šťastnejšie žiť. Je tam popísaných veľa užitočných vecí, z ktorých si každý môže niečo vybrať. Podľa toho, čo píšeš v tomto článku si myslím, že by si si tam aj ty niečo určite našla
3
bol som kusok od splnenia svojich predstav ako si zariadit zivot a dosiel novy manazer a znicil mi moj sen. pozitivne myslenie sa neda aplikovat v zamestnaniach. da sa aplikovat asi len ak je clovek samozarobkovy. v zamestnani sa neda budovat nic, kazdy den moze clovek vypustit dusu, podat velky zodpovedny vykon, vyhoviet tuctom ludi a co z toho, nic, akurat ti este neludsky manazer/ka vynada lebo nesplnas jeho/jej sci-fi predstavy o zamestnani. cele skolstvo dnesneho typu je cloveku uplne na nic, ziaden vklad do zivota. mam co robit, zmenit podvedomie, stat sa samozarobkovym, izolovat sa od zlych ludi aby som si vytvoril zivot podla svojich predstav. da sa to vobec na tejto planete ? je tu nejaky uvedomely clovek stastny a radostny kazdy den ?
Napíš svoj komentár