Môj "prvý" a posledný blog, ktorého hlavnou a jedinou podstatou je sa iba poďakovať

Maličká skupina birdzákov, ktorá si ma ešte ako tak pamätá, zdravím Vás. A veľká skupina birdzákov, ktorá ma nepozná, Vás zdravím tiež.

Je to zvláštny pocit opäť písať nejaký blog. Už pri prvých vetách mi napadajú myšlienky typu "a teraz čo?", ktoré som riešil tak dávno.
Bolo to fajn písať blogy, ktoré ľudia čítali, hviezdičkovali a komentovali. A vzrušujúce boli hlavne TS-ky o tom, že mám nového fanúšika. Úprimne priznám, zo začiatku mi to chýbalo.
Neodišiel som na prvýkrát, ale až na tretí či štvrtý. Veď kto by sa čudoval, keď birdzovský "svet" bol taký úžasný?

Bolo to ako útek z reality do svojho vlastného sveta. Ale odchod z neho mal svoj význam. Prišiel čas vrátiť sa späť do reality. Občas krutej, občas zábavnej. A návrat bol úspešný.
Nočné rozmýšľanie pri písaní nového blogu vymenil spánok, písanie s internetovými kamarátmi zase učenie, tréningy a veľa ďalších aktivít.

Teda, s tým písaním, až na jednu osobu. A one je práve ten dôvod, prečo som znova tu, prečo píšem tento blog.

Spomínaným internetovým kamarátstvam som nikdy veľmi neveril. Nešlo ani tak o ten pocit toho, kto sa vlastne skrýva na druhej strane ako skôr o to, že takéto kamarátstva ľahko zaniknú. To ma odrádzalo natoľko, že každé písanie bolo z mojej strany trošku flegmatické a nikdy som sa nezdôveroval s nejakými tajomstvami, pocitmi alebo starosťami.
Vtedy som však ani len netušil, že sa dostanem do situácie, v ktorej som dnes.

Aďka.
Osoba, s ktorou si píšeme 2 roky, vieme o sebe možno aj to, čo by sme vedieť nemali, poznáme frajerov aj nefrajerov toho druhého, vzájomné problémy aj radosti, spája nás "láska" k nemčine, ale čo je najpodstatnejšie, máme sa radi. Úprimne radi.

Dalo by sa tu o našom príbehu písať toľko, že by ste pri čítaní tohto blogu strávili nejakú tú hodinku.

Počas celého môjho písania počúvam jednu pesničku, Of Monsters and Men - King and lionheart, a celá tá pieseň mi pripomína nás dvoch.
Príbeh dvoch deciek, ktoré sa hľadajú a bežia za sebou, no nemôžu byť spolu. Zatiaľ.
A slová piesne zapadajú do tejto situácie podobne dobre.

Na Vianoce mi spolužiačky darovali drevenú ceduľku, na ktorej sú slová Libora Peška - "Šťastie spočíva v tom, že urobíš šťastnými ľudí, s ktorými žiješ."
Túto ceduľku mám pripevnenú nad mojou posteľou a vždy, keď sa na ňu pozriem, spomeniem si na moje baby zo školy. Až doteraz. Pretože od tejto chvíle sa k týmto dievčatám pridá ešte jedno. To, pri ktorom tento text naberá ešte väčší význam.

A tak, ako končia americké romantické filmy, poďakovaním a hlbokým vyznaním, aj tento blog skončí podobne.

Aďka,
ďakujem Ti za to, že som Ťa vôbec spoznal, že si vstúpila do môjho života a zanechala si v ňom veľkú stopu. Vďaka ľuďom ako Ty sa oplatí žiť a oplatí sa tiež do každého nového dňa vstupovať s úsmevom a pozitívnym myslením.
Verím, že čoskoro príde ten deň, na ktorý obaja čakáme.

(P. S. - prepáč za ten dlhý blog, ale tak to skončí, keď na človeka príde nostalgia.
P. S. 2 - Áno, si prvá, ktorá mi blahoželala)

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu