Útek do divočiny

Two years he walks the earth. No phone, no pool, no pets, no cigarettes. Ultimate freedom. An extremist. An aesthetic voyager whose home is the road. Escaped from Atlanta. Thou shalt not return, 'cause "the West is the best." And now after two rambling years comes the final and greatest adventure. The climactic battle to kill the false being within and victoriously conclude the spiritual pilgrimage. Ten days and nights of freight trains and hitchhiking bring him to the Great White North. No longer to be poisoned by civilization he flees, and walks alone upon the land to become lost in the wild. (Alexander Supertramp)





Alone in the Wild - Útek do divočiny.


Možno ten film/príbeh poznáte, možno nie. Ja som ho nepoznal. No kamarát stále opakoval, aký skvelý je to film. Vraj ho musím vidieť. Keď som prišiel z nemocnice, neschopný sa do tej divočiny dostať sám, rozhodol som sa ho stiahnuť, že aspoň takto sa do nej dostanem. Netušil som, že je to skutočný príbeh, nečítal som recenzie, nevedel som takmer nič o tom, čo to je za film. Pre tých, ktorí ho nevideli, a chceli by ho vidieť, neodporúčam pokračovať, ale ísť si ho pozrieť ihneď.

Nebudem však rozoberať samotný film, ale to, ako to na mňa zapôsobilo a čo všetko to spôsobilo. Asi to potrebujem akýmkoľvek spôsobom zo seba dostať von.

Po dopozeraní filmu, najmä pri posledných 10 minútach som začínal tušiť, že to nebude happy-end ale based on true story. Nemýlil som sa. Toľko pozitívnych a zároveň negatívnych pocitov som ešte po filme nemal. Šťastie, súcit zrazu prerástlo v smútok a hnev. Nevedel som čo robiť, rozprávať som veľmi nemohol, ísť von tiež nie. začal som teda pochodovať po byte. Pár dní som bol omámený tým, ako to skončilo, prečo to spravil, prečo sa nepokúsil o niečo viac. Na nič som neprišiel.

Pri druhom pozeraní o pár dní som sa zameral skôr na to ako žil pred tým. Prečo sa rozhodol žiť takýmto spôsobom. A začal som zisťovať zaujímavé veci. Príliš veľkú podobnosť Chrisa a mňa. Prečo? Takisto ako on, som idealista. Mám zidealizovaný svet, ktorý mi niekto len tak nezničí. A to aj napriek tomu, že vidím a viem ako to funguje, fungujem vo svojom vlastnom. Takisto ako on do istej miery pohŕdam peniazmi. Áno, potrebujem ich, používam ich, zarábam ich. Ale nedávam im celoživotnú hodnotu a cieľ života. Nešetrím ako by som možno mal, ale využívam ich. A serú ma rozdiely medzi bohatými a chudobnými (veď koho nie). Čo sa týka vzťahov, a takto som to na Chrisovi videl, neviem/nechcem sa zbytočne naväzovať na druhých. Nemám však problém byť v spoločnosti, byť spoločenský, príjemný, milý. No príde bod, kedy toho človeka už "nepotrebujem" a idem ďalej. Takisto, ako sa Chris potuloval po Amerike a žil s neznámymi ľuďmi aj ja ako striedam partie ľudí. S niektorými vydržím dlhšie, s niektorými kratšie. Nie žeby som nemal ľudí rád, no prírodu mám radšej. Spoločenstvo však potrebujem.

Všetko to uvažovanie, premýšľanie a hodnotenie ma dostalo do akéhosi depresívno-melancholického stavu, kedy sa takmer všetky činnosti stali akýmsi bezduchým robotizmom. Sprav, sprav tamto, najedz sa, choď spať. Možno to bolo spôsobené marodkou a že som nebol zvyknutý byť doma tak dlho sám mimo spoločnosti (trochu si tu protirečím, čo u mňa vôbec nie je nezvyčajné) no určite to bolo spôsobené aj jeho príbehom.


Požičaná kniha s rovnomenným názvom od Jona Krakauera (odporúčam) išla viac do hĺbky (aj keď subjektívne) Chrisovej psychiky, čo asi prežíval a prečo žil tak ako žil. To ma len viac šokovalo, že tých podobností je čím ďalej tým viac. Nebudem to tu už však rozvádzať. V tejto ponurej nálade a natrhnutej psychike som si spísal takmer všetky Chrisove obľúbené knihy a chystám sa ich postupne prečítať. Neviem prečo. Bojím sa, čo z toho vlastne vznikne. No zároveň sa teším, že konečne zamestnám myseľ niečím iným, ako Ňou...


Keď konečne prišiel deň, a marodka mi skončila využil som to na chvíľu osamotenia sa. Vyskočil som na bajk, odviezol sa do lesa a tam som sedel sám a premýšľal. 15 minút však nebolo veľa. Obpísal teda pár kamošom, či nemajú záujem ísť na pár dní do lesa. Pánska jazda. Žiadne mobily, práca, škola... Len my, les, naše ruky, myšlienky, Boh...

Využil som preto možnosť ísť prezrieť miesto, kde plánujeme ísť. Vybral som sa sám. Potreboval som to. Stále v tej robotickej rutine. Zobudil som sa, vstal, obliekol, zbalil desiatu, chytil autobus, vystúpil, prešiel pár metrov po dedine a šup ho do lesa. Čakal som, že myšlienky sa zhustia, že prídem domov s ešte hlbšou náladou s akou som prišiel. No mýlil som sa. Takmer okamžite po vstupe do lesa sa mi premýšľacia časť mozgu vypla. Naplno sa zapli tri zmysly. Čuch, sluch, zrak. Len ja a príroda.


V hlave sa mi stále premietal text, z prvého odstavca, a báseň od Byrona (na konci blogu). Po výdatných dažďoch voda stekala po chodníku. Bolo mi to jedno. Kráčal som najrýchlejšie ako som vedel. Ani neviem za čím som utekal. Pred spoločnosťou? Pred myšlienkami? Za myšlienkami? Všade naokolo spievali vtáci, sem tam ma z tohto "sna" vyrušil neznámy zvuk obďaleč z lesa. Čo to bolo netuším. Potreba dobrodružstva je hlboko zapísaná v srdci muža. Je to dokonca akási duchovná záležitosť. Bežal som za dobrodružstvom. Bez mapy, bez noža, bez zápaliek. Vo vaku iba desiata, voda, peňaženka, kľúče, slúchadlá a vypnutý mobil. Jednu chvíľu som si už-už myslel, že som zle odbočil, pretože značenie nie je v tej oblasti práve najkvalitnejšie. Po pár metroch som sa však znovu napojil na značku. Po nej som došiel až na obrovskú lúku pod kopcom Oblík. (okres Vranov nad Topľov, neďaleko sú Hermanovce a Hanušovce nad Topľov) Perfektné miesto. Prameň pitnej vody, latrína, horárska chata, ohnisko, stôl, obrovský posed, výstup na neďaleké dominanty okolia. Čierna Hora, Oblík, Šimonka... Perfektné miesto pre víkendové leňošenie. Zo stále radostnejšou náladou som sa vybral do dediny, z ktorej mi snáď niekedy mal ísť autobus. Neriešil som kedy.

Pustil som sa teda po asfaltke. Neviem po koľkých monotónnych minútach som za sebou začul traktor. Ujo sa približoval dosť pomaly, no musel som sa mu vyhnúť. Prešiel okolo mňa, zatlačil spojku. Asi premýšľal či ma zobrať alebo nie. Nakoniec zastavil. "Ta nastup. Ce zoberem a scihneš autobus z dzedziny." Oči mi určite zažiarili. Neviem prečo som sa potešil človeku, keď som chcel byť v lese sám a oveľa dlhšie. Čosi ma hnalo "domov". V traktore hluk, smrad, ujo sa ma dokonca čosi pýtal, no ja som sa nepočul ani premýšľať, niečo som mu odpovedal. Autobus som stihol presne. Nebyť uja, čakám na ďalší takmer hodinu. Prípoje boli nad očakávania dobré.

Cestou v autobuse počúvam piesne Eddieho Veddera, soundtrack k filmu. Society, Long Nights, Guaranteed... Myšlienky sa akosi miešajú. Vracia sa mi depresívna nálada, čiastočná nenávisť k spoločnosti. Doma nachádzam na Facebooku (ktorým opovrhujem) správu, že večer ideme na pivo. Premáhajúc sa idem. Preberáme rôzne témy, ako znovu zjednotiť partiu, častejšie akcie v prírode, no zabŕdneme aj do politiky, histórie a prognóz budúcnosti spoločnosti. Po štyroch pivách toho máme dosť a poberáme sa domov. V buse opäť Society od Eddieho Veddera...


(Chrisa uznávam za to čo spravil, byť v jeho koži spravím to isté. Či by som vydržal tom čo on neviem. Na cesty by som sa aj ja rád vydal. Sám do divočiny asi nie. Aj napriek tomu, že ma spoločnosť unavuje, ničí, potrebujem chvíľkové regeneračné obdobie. Sám. Na bajku, na túre, na prechádzke domov, pri kompe. Tak ako každý človek.)

Počas ležania na posteli s krútiacou sa hlavou od vplyvu alkoholu mi na um prichodí iba jediná veta:

HAPPINESS ONLY REAL WHEN SHARED.



There is a pleasure in the pathless woods,
There is a rapture on the lonely shore,
There is society, where none intrudes,
By the deep sea, and music in its roar:
I love not man the less, but Nature more,
From these our interviews, in which I steal
From all I may be, or have been before,
To mingle with the Universe, and feel
What I can ne'er express, yet cannot all conceal.


-- George Gordon, Lord Byron



PS. neviem či to má nejakú pointu, len som proste potreboval niečo podobné dostať von z hlavy, nečakám svetoborné reakcie, ani päťhviezdičkové recenzie.

 Vyznanie

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu