Katarína iba Petrová: Ahoj moja, ako sa máš? Už ste sa vybalili?
Rony Piercová: Ahoj, ale uje to, ešte nie. Nejako nemám náladu.
Katarína iba Petrová: Prečo?
Rony Piercová: Veď kvôli tomu všetkému.
Katarína iba Petrová: Netráp sa Veď bývaš len okolo 25 km od Bratislavy. Budeme sa stretávať.
Rony Piercová: Ja viem, ale aj tak radšej by som bývala v meste ako na dedine.
Katarína iba Petrová: Neboj, za chvíľu si zvykneš. Spoznáš nových ľudí a bude ti super.
Rony Piercová: No veď hej, ale aj tak už to nebude také aké to bolo predtým.
Katarína iba Petrová: Rony zlatíčko, netráp sa. Nikdy nás nestratíš.
Rony Piercová: Ti isté hovoril aj Juraj a pozri ako to dopadlo.
Katarína iba Petrová: Ale ja nie som Juraj, ale tvoja najlepšia kamarátka. Nezabúdaj na to!
Rony Piercová: Ja viem, mám ťa strašne rada. Ďakujem ti.
Katarína iba Petrová: Aj ja teba a neďakuje. Zlatino idem s Čiki von možno sem potom prídem. Pá.
Odhlásila som sa a vypla počítač. Sadla som si na posteľ a rozmýšľala som čo budem robiť. Nič konkrétne ma nenapadalo tak som si pustila hudbu a začala som si do šatníka ukladať oblečenie. Neskôr som si vybalila knihy, ktoré som si uložila do skrinky určenej na knihy a časopisy. Po pár hodinách som bola vybalená a zas som sa začala nudiť.
"Klop, klop." zaklopala mama na dvere a vošla do mojej izby.
"Tak čo zlatko, vybalila si sa?" opýtala sa ma.
"No už som, aj ty?"
"Áno aj ja, kam ti mám dať korčule?" opýtala sa.
"Daj mi ich, pôjdem sa von korčuľovať." povedala som a išla som sa obliecť.
Obliekla som si obľúbené čierne rifle, čierno-zelené tričko. Vlasy som si zagumičkovala do copu. Na tvár som si naniesla make-up, na oči som si dala linku a špirálu a na pery som si dala lesk.
Obula som si korčule, pustila som si na sluchátka hudbu a vyrazila som. Moc som to tu nepoznala tak som sa rozhodla poobzerať sa tu trochu. Na ulici nebolo ani človeka, pritom bolo krásne teplo a ešte len nejakých 17:00 hodín.
Veľmi som sa tým, ale netrápila. Príroda bola krásna a hlavne bolo všade ticho. Žiaden mestský hluk a sem tam išlo nejaké auto. Keď som vychádzala v plnej rýchlosti na vedľajšiu ulicu zrazila som sa s niekym na zem. Spadla som dosť škaredo. Oškrela som si lakeť z ktorej mi začala tiecť krv.
" Sorry, nestalo sa ti nič?" opýtal sa ma chlapec, ktorý do mňa vrazil alebo ja doňho. Pomohol mi postaviť sa. Keď som bola na nohách zistila som, že ten chlapec je celkom pekný. Tmavé nagélované vlasy, modré oči. Oblečené mal tmavomodré tričko a čierne tepláky.
"Tečie mi z lakťa krv. Mala by som isť domou, kým sa mi to nezapáli." povedala som a chystala som sa ísť domou. Keď ma zastavil.
"Ako sa voláš?" opýtal sa.
"Rony." odpovedala som.
"Ja som Sebastián. Teší ma." povedal.
"Aj mňa, tak čau." povedala som a od korčuľovala som domou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zeriavka
18. 11.novembra 2010 19:37
to je pekné prv som si myslela, že píšeš o niečom ozajstnom vidím, že teraz každého chytajú tieto príbehy vymyslené na pokračovanie tak len pekne píš ďalej
Napíš svoj komentár