"Ty podvádzaš." povedal nahnevane blnďášik a dal si ruky v bok.
"Ja?" opýtal sa začudovane Sebastián.
"Áno, ešte som ťa nenašiel a ty si sa ukázal." povedal. Usmiala som sa na Sebastiána.
"Koľkokrát som ti povedal, že sa nemáš odomňa vzďaľovať ďaleko?" opýtal sa už nahnevane Sebastián.
"Ale mňa to s tebou nebaví." povedal a rozplakal sa.
"Ty si tomu dal." povedala som Sebastiánovi.
"A čo? Nemôže sa len tak vzďaľovať preč. Veď mám za Matúša zodpovednosť." povedal. Pokrútila som hlavou a čupla si k Matúšovi, ktorý si dlaniami šúchal uplakané očká.
"Matúško nepľačkaj, Seby to tak nemyslel." zobrala som ho za rúčku, sadla som si na lavičku a posadila som si ho na kolená.
"Pozri brat sa len o teba bojí, aby sa ti nič nestalo." snažila som sa ho upokojiť.
"Ale on je na mňa stál zlý." povedal Matúš a zavzlykal.
"Ale nie je." povedala som mu a utrela som mu slzy z líc.
"Ale je. Stále na mňa len kričí." posťažoval sa mi.
"Lenže ty ma neposlúchaš." zapojil sa do našej konverzácie Sebastián, ktorý zatiaľ stá oproti nás a pozoroval nás.
"Poslúcham." povedal Matúš.
"Neposlúchaš a neklam!" povedal Sebastián.
"Dobre chlapci ukľudnite sa." zapojila som sa.
"Matúško sľubujem ti, že keď budeš poslúchať brata nebude na teba kričať. Dobre?" otázku som položila Sebastiánovi. Pokýval hlavou, že áno.
"A ty Seby sľubuješ, že nebudeš na Matúška kričať?"
"Sľubujem, ale musí ma poslúchať." povedal.
"Podajte si ruky na uzmierenie." povedala som. Matúš sa postavil na nohy a podali si ruky.
"Dobre a teraz ideme na zmrzlinu." povedala som, postavila som sa a išli sme smerom k cukrárni.
"A ja pozývam." povedal Sebastián.
"Ak chceš." povedala som a usmiali sme sa na seba.
"Chcem." povedal Seby a Matúško ma chytil za ľavú ruku a Sebastiána za pravú.
Dala som si čokoládovú a jahodovú zmrzlinu. Matúško si dal šmolkovú a Sebastián banánovú a bielu čokoládu.
"Môžem ochutnať?" opýtal sa ma Matúško.
"Môžeš." dovolila som mu a oblizol moju zmrzlinu.
"A môžem aj tvoju?" opýtal sa Matúš brata. Aj on mu dovolil. Keď Matúš dojedol zmrzlinu išiel sa hrať do pieskoviska.
"Prepáč mi ten včerajšok." ospravedlnil sa mi.
"V pohode."
"Mal som vypité a neviem čo to do mňa vošlo." pozrel mi tými jeho krásnymi modrými očkami priamo do mojich, usmial sa a povedal:
"Páčiš sa mi a nemohol som si pomôcť. Prepáč." ospravedlnil sa ešte raz.
"Ospravedlnenie sa príma. Prepáč aj ty mne, ale nemohla som. Si pekný a tak, ale nemôžem."
"Dobre to je v pohode." povedal ale cítila som sklamanie a smútok v jeho hlase. Mala som takú chuť ho pobozkať, ale ovládla som sa.
"Vieš keď som bývala ešte v Blave stalo sa mi niečo z čoho som sa ešte moc nedostala." povedala som a usmiala som sa a jemne som sa dotkla jeho ruky. zas mi začalo splašene biť srdce.
"A, a čo sa ti stalo?" opýtal sa, po chvíli dodal:
"Ak nechceš nemusíš mi nič povedať."
"Chcem, ale nemôžem. Raz ti to určite poviem." Osmutnela som a všimol si to.
"Tak kamaráti?" podal mi ruku a ja som ju prijala.
"Kamoši." povedala som.
"Her name is Noel, I´ve got a dreams of body. " Zazvonil mi mobil.
"Kde si? opýtala sa ma mama.
"Vonku." povedala som.
"Tak poď domou ideme na východ." povedala.
"Teraz?" opýtala som sa.
"Áno teraz, môj brat je v nemocnici a musíme tam ísť.ô povedala a zložila.
"Čo sa stalo?" opýtal sa Seby.
"Musíme isť domou, ideme na východ. Ujo je v nemocnici." povedala som a postavila som sa. Objal ma.
"Idem ťa odprevadiť." povedal, "Matúš poď ideme Rony odprevadiť." zavolal svojho malého brata.
"Prepáč, ale ponáhľam sa. Ostaňte tu." povedala som.
"A ty chrústik poslúchaj." povedala som Matúšovi a odišla som domou.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
luna13
24. 11.novembra 2010 14:11
krásne
Napíš svoj komentár