„Nie, teda bola som s ním len trikrát, ale aj v pohode.“
„Naozaj?“ do kelu on vždy vie, že sa nič nestalo.
„Poviem ti to teda od začiatku. Spoznala som ho tak, že sme sa zrazili na korčuliach. Večer sme sa stretli v jednom podniku, kde sme spolu celú noc tancovali. Potom ma odprevadil domou. Mali sme čo to popite a chcel ma pobozkať, ale nemohla som. Na druhý deň sa mi ospravedlnil a potom sme išli sem.“ Povedala som mu v skratke.
„Aha, no nič viac?“ pozrel podozrivo na mňa.
„Nič viac.“
„A páči sa ti?“
„Páči, ale ako som ti povedala nie som na vzťah pripravená.“
„Ako myslíš.“ Povedal a zmenil tému. „Futbal ešte hraješ?“ opýtal sa.
„Od kedy nám zrušili babské družstvo tak nie. Iba ak na telesnej.
„To je škoda a do chalanského si nechcela ísť?“ opýtal sa. Na tému futbal sme sa vždy vedeli porozprávať.
„Práve že chcela, ale tréner odmietol z odôvodnením „Dievčatá sú není také rýchle, dobré a silné ako chalani.“ Vysvetlila som mu.
„Videl ťa hrať?“
„Nie, ale teraz je to jedno. Nemala by som naňho toľko času keď nebývam v Blave.“
„A v tej dedine kde teraz bývaš?
„Ani neviem či tam majú ihrisko.“ Povedala som a zazvonil mu mobil. Volala mu mama (teta Betka).
Volala nás na obed, tak sme išli. Mali sme pečené mäso s hranolkami. Po obede sme sa nachystali a išli za ujom Ferom do nemocnice. Do nemocnice trvala cesta autom dvadsať minút. Parkovisko bolo poloprázdne tak sme ľahko zaparkovali. Vybrali sme sa na oddelenie, kde ujo ležal. Na chodbe nás zastavila sestrička.
„Za akým pacientom idete?“ opýtala sa sestrička.
„Za Františkom Krížoíkom.“ Povedala teta Betka.
„Leží na dvadsať trojke.“ Povedala a ukázala na dvere.
Všetci sme s očakávaním vošli do izby. Ležal na posteli a spal. O chvíľu došiel do izby doktor.
„Ako to s ním je?“ opýtala sa teta Betka.
„Už je na tom lepšie. Je stabilizovaný, ale budeme mu musieť zajtra operovať ruku inak ju budeme musieť amputovať. Ráno sme mu operovali nohu, ale to nebola jediná operácia, ktorá ho v mene nohy čaká.“ Povedal doktor.
„Operáciu hradí poisťovňa?“
„Áno, poisťovňa.“
„Kedy ho zobudíte z umelého spánku?“ opýtala sa teta Betka.
„Najskôr zajtra po operácií, ale nemusí to byť. Možno aj neskôr.“ Povedal doktor.
„A cíti bolesť?“ opýtala som sa.
„Samozrejme, ako keby spal, len sme mu k tomu pomohli aby nemusel pri vedomí trpieť. Takto to tak nevníma.“ Mierne som sa usmiala a vyšli sme s Peťom na chodbu. Úprimne som si vydýchla, že je mimo nebezpečenstva, ale bála som sa toho, že mu amputujú ruku. To by mu moc nepomohlo keď k práci potrebuje celé telo. Začala som sa modliť k Bohu, aby sa zajtrajšia operácia vydarila. Po modlení som sa pozrela na Peťa. Bol zamyslený, ale na tvári mal utrápený výraz. Nevedela som ako sa cíti, ale súcítila som s ním. Sedeli sme pred izbou bez slova. Peťo bol zamorený vo svojich myšlienkach. A ja som sa snažila nemyslieť na svojho otca pretože som ho stratila po rozvode. Prestal pre mňa existovať keď od nás odišiel.
Po chvíli vyšla z izby doktor a prešiel bez povšimnutia okolo nás. Do izby sa mi nechcelo isť tak som sedela aj naďalej na chodbe. Peťo išiel do izby o chvíľu vyšla mama.
„Nechceš nič z bufetu?“ opýtala sa ma. Pokrútila som hlavou, že nie. Vložila som si do uši sluchatka a snažila som sa na nič nemyslieť. Oprela som si o stenu hlavu a zavrela som si oči. Zadriemala som ani som nevedela ako. Zobudila ma mamina, keď do mňa štuchla. Odchádzali sme z nemocnice a bola som zničená. Trápilo ma to s ujom Ferom. Nechcela som to ale dať najavo. Nerada som dala svoje trápenie a starosti na javo. Radšej som všetko dusila v sebe. Vždy to ale nebolo to správne. Občas som to proste musela niekomu povedať a občas aj keď som sa snažila aby to nikto nezistil to len vycítil z mojej tváre, správania alebo proste zo mňa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár