Pokúsila som sa otvoriť oči. Všetko som videla rozmazane, podarilo sa mi zaostriť pohľad pred seba. Všetko naokolo bolo biele. Na stene oproti vyseli biele hodiny, ale na presný čas som nedokázala zaostriť. Skriňa vedľa mojej pestele bola tiež biela. Na oknách vyseli tiež biele závesy. Ležala som na bielej posteli s krémovými obliečkami. Možno voľakedy boli biele, ale opotrebovali sa a stmavli. Oblečené som mala nejaké biele tričko.
"Som v neby?" položila som si otázku polohlsno. "Nie toto nemôže byť nebo." Zamietla som túto možnosť v hlave. "Neviem ako nebo vyzerá, ale predstavovala som si to úplne inak. Síce všade bolo bielo, ale okolo seba som si predstavovala slabunko modré obláčiky, po ktorých by som mohla chodiť bez strachu, že spadnem a ublížim si.
Niekto vošiel do do miestnosti. Bola to nejaká pani oblečená v bielom.
"Ak toto je anjel takprečo nemá krídla?" napadlo ma v momente ako som ju zazrela.
"Kto ste?" opýtala som sa zo strachom v hlase. Snažila som sa posadiť, ale zabránila mi v tom infúzia. Počkať, prečo mám infúziu?
"Ahoj Veronika." pozdravila ma, takže vie ako sa volám. "Som rada, že si sa už prebrala." povedala milým tónom hlasu a príjemne sa usmiala. Zobrala nejaké papiere, ktoré boli zavesené na kraji postele. Jedným okom sa do nich pozrela. Zopakovala som otázku.
"Som tvoja doktorka. Ako sa cítiš?" vydýchla som si. Tak nie som v neby, ale prečo som teda tu? Odložila tie papiere na miesto odkiaľ ich zobrala.
"Dobre." povedala som bez rozmyslenia. "Prečo som tu?" opýtala som sa vzápätí.
"Nepamätáš sa čo sa stalo?" zamyslela som sa, ale nevedela som čo myslí.
Kývla som hlavou, že neviem čo sa stalo.
"Odpadla si." oznámila mi pokojne.
"A je mi niečo?" trochu som sa naľakala. Hlavou mi prebleskla spomienka na to, že som bola zo Šimom v kostole, začal sa mi točiť svet a odpadla som.
"Pozriem sa, či už je to lepšie." vytiahla z vrecka baterku a zsvvietila mi najprv do ľavého oka, potom do druhého. Na chvíľu som "oslepla". Priniesla tlakomer a odmerala mi tlak.
"Prečo som odpadla?"
"Piješ dostatok vody?" opýtala sa, ale nie preto aby som jej odpovedala, ale aby som vedela, prečo som odpadla.
"Nemáš dostatok tekutín, mala si nízky tlak, tak si odpadla.
"A som v poriadku?"
"Vyzerá to tak, že áno."
Vydýchla som si. Nemám moc rada nemocnice. Pôsobi to tu na mňa tak deprimujúco. Občas až strašidelne.
Nikdy som nechodila rada do nemocnice. Preto som si vždy dávala pozor aby som neprišla k takému úrazu aby som išla do nemocnice.
Do izby vošla mamina.
"Rony zlatko." pribehla ku mne akoby som jej mala niekam utiecť. Sadla si na stoličku, ktorá bola vedľa postele. Radostne sa na mňa usmiala.
"Doktorka povedala, že si už v poriadku." usmiala sa. POmaly som aj zabudla, že ma tak krásny a žiarivý úsmev. Opätovala som jej ho.
"Si tu sama?" opýtala som sa.
"Nie, tvoji kamaráti sú dolu v bufete." neprestala sa usmievať. "Nie si hladná alebo smädná?" opýtala sa ustarostene.
"Ďakujem,a le nie som. Som rada, že si pri mne."
"Ale, ale. Musíš piť! Počkaj prinesiem ti minerálku. Nikam nechoď." vybehla z izby, hneď sa vrátila, lebo si zabudla kabelku. "Neboj mami nikam neujdem." povedala som si keď vybehla druhýkrát.
***
Dúfam, že sa to bude páčiť
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
luna13
23. 6.júna 2011 08:33
hm...zaujímavé
Napíš svoj komentár