Keď som prišla späť nikto nebol doma. Išla som do izby a zapla som si notebook. Prihlásila som sa na fb a po odpisovala som na správy. Potom som sa prihlásila na birdz a pozerala som čo je nové. Začala som si čítať časopis neskôr blogy, ktoré napísali bloggery. Narazila som na viac príbehov na pokračovanie, ktoré boli celkom zaujímavé. Najviac ma zaujal Vianočný darček, ktorý mal síce len štyri pokračovania, ale aj tak ma zaujal. Napísala ho nejaká baba pod menom @zeriavka.

Na druhý deň
Mama prišla neskoro v noci. Teda nad ránom aby som bola presná. Ja som už spala tak ma nechcela zrejme zobudiť, ale moc sa jej to nepodarilo pretože ma zobudila.
Povedala mi, že ujo Fero sa prebral a že dokonca týždňa tu ostaneme a potom pôjdeme domou. Nebola som sklamaná, ale neskákala som ani meter do výšky.

Naraňajkovala som sa a išla som na vor k bazénu. Nato, že bolo len ráno slnko svietilo a strašne hrialo. Sadla som si do tieňa a pustila som si rádio. Relaxovala som. Asi po hodine relaxovania prišiel za mnou Peťo.
„Čo robíš?“ opýtal sa. Nechápala som načo sa to pýta, veď jasne videl, že relaxujem.
„Len tak tu sedím.“
„Aha.“
„Chcel si niečo?“
„No o jednej ideme do nemocnice a o štvrtej mám tréning. Tak ma napadlo, že či by si nechcela isť so mnou.“
„No jasne rada pôjdem aj tak nemám čo robiť.“
„Dobre som rád idem za chalanmi. Ideš so mnou?“ opýtal sa.
„Vieš čo, radšej nie.“
„Ako chceš.“ Vošiel do domu. Išla som si pre plavky a skočila som do bazéna. Úplne mi to padlo. Strašne dusno a horko bolo. Plávala som v bazéne až do obeda.

Naobedovali sme sa a išli do nemocnice.
„Peťo, môžem si s vami zatrénovať?“ opýtala som sa po obede bratranca.
„Neviem to isto, ale asi hej.“
„No dobre.“ Išla som do izby. Nenamaľovala som sa skoro vôbec okrem špirály a lesku na pery.
Obliekla som si šortky, tričko a pohodlne tenisky. Vlasy som si dala do gumičky.

Po príchode do nemocnice nám sestrička oznámila, že ujo Fero nespí.
„Ahoj.“ Pozdravili sme ho pri vstupe do izby. Odzdravil. Teta Betka a ujo sa pobozkali. Peťo sa s nim objal a potom aj ja a moja mama. Rozprávali sme sa s ním stále. Teda najviac teta Betka a maminka. Teta Betka mu povedala ako strašne sa bála, keď jej volali z nemocnice, že si myslela, že sa mu stalo niečo vážnejšie a že ho má strašne rada a tak ďalej atď.
Ja som tam len ticho stála opretá o stenu a počúvala som čo hovorí raz mama, raz teta Betka a občas Peťo.
„A čo ty princeznička, aká si už veľká. Ako sa máš?“ nasmeroval ujo Fero otázku na mňa.
Začervenala som sa, nevidela som sa, ale cítila som to.
„Dobre ujo, dobre. A ty ako sa máš?“
„Nie je to najhoršie, ale ani najlepšie. Bolí ma celé telo.“ Súcitne som sa na neho pozrela.

Z nemocnice sme išli hneď na Peťov tréning. Boli sme tam medzi prvými. Traja chalani si kopali na ihrisku loptu.
„Čaute.“ Pozdravil ich Peťo. Odzdravili ho.
„Peťo si nepovedal, že máš frajerku a takú peknú.“ Povedal jeden z tých troch chalanov. Na prvý pohľad ma na ňom upútalo tetovanie na krku. Z diaľky som nevidela čo presne tam má vytetované, ale zdalo sa mi, že tam ma draka alebo také niečo.
„Lukáš, nežiarli.“ Povedal chalan vedľa neho.
„Toto je Rony. Moja sesternica.“ Predstavil ma im a slovo sesternica zdôraznil.
„Tak sorry.“ Ospravedlnil sa mi ten chalan s tetovaním na krku.
„A toto je Lukáš, Miro a Samo.“ Predstavil mi ich. Chalan s tetovaním sa teda volá Lukáš, ten čo mu povedal aby nežiarlil sa volá Miro a ten tretí chalan Samo.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
anniemel  27. 12. 2010 11:19
jeeej... je to uplne faajn..
Napíš svoj komentár