„Peťo si nám nepovedal, že máš tak peknú sesternicu.“ Povedal Samo. Iba som sa naňho usmiala na poďakovanie.
Tréner pár minút meškal. Chalanom to ani trochu nevadilo.
„Odkiaľ si?“ opýtal sa Miro.
„Od nedávna bývam v jednej dedine pri Bratislave.“
„A pred tým si kde bývala?“ opýtal sa.
„V Bratislave.“
„Tréner.“ Zakričal na trénera Peťo keď sa blížil k ihrisku a zabehol za ním. Niečo sa ho pýtal a ukázal pri tom na mňa.
„Môžeš trénovať s nami.“ Povedal mi Peťo keď ku mne pribehol.
„Ale mi jej nechceme ublížiť.“ Povedali dvaja chalani.
„O to sa ja nebojím, skôr vy si dávajte pozor na ňu.“ Upozornil ich Peťo.
„To je jasné. Keď hrá futbal dievča je to katastrofa.“ Povedal Laco či tak nejako sa volá.
„Nástup.“ Zavelil tréner a chalani sa postavili jeden vedľa druhého. Postavila som sa vedľa Peťa. Tréner zaznamenal účasť chalanov na tréningu a prikázal dve kolečka okolo ihriska. Bežala som zároveň s Peťom. Mierne som na sebe cítila, že som týždeň nebehala, ale nebolo to až tak zlé. Po dvoch kolečkách behu nasledovala rozcvička, neskôr beh cez prekážky, strieľanie na bránu, behanie na čas, oberanie spoluhráča. Ku koncu tréningu sa hral skúšobný zápas. Chalani sa rozdelili do dvoch družstiev.
„Ako sa voláš?“ opýtal sa tréner.
„Rony Piercová.“
„Dobre Rony budeš v týme spolu s Peťom.“
„Dúfam, že nám to neskazíš.“ Povedal Jano. Len som naňho hodila ksicht a viac som si ho nevšímala.
„Akú mám pozíciu na ihrisku?“ opýtala som sa trénera.
„Akú chceš, keďže si navyše môžeš byť kde chceš.“
„Super.“ Pomyslela som si. Aspoň som mohla byť v útoku, ktorý mi ide najlepšie. Zo začiatku som sa držala v úzadí aby som si všimla ako naši protihráči hrajú. Keďže sa nič mimoriadne na ihrisku nedialo. Teda žiaden gól nepadol tak som začala normálne hrať. Ako som začala viac hrať dali sme prvý gól. Strelil ho Peťo, ale ja som mu naňho prihrala. Po treťom góle sa „protivník“ Šimon nahneval a začal ma o loptu oberať. Moc sa mu to, ale nedarilo. Nechcem sa veľmi vyťahovať, ale bola som lepšia ako niektorý chalani z týmu.
Tréningový zápas naše družstvo vyhralo 5:3 z toho dva góly som dala ja.
„Kde si sa naučila tak dobre hrať futbal?“ opýtal sa ma po tréningu tréner.
„Do desiatich rokov môj otec, potom Peťo z jeho otcom a v Bratislave som hrala za dievčenský tým, ale zrušil sa preto nás bolo málo a teraz nehrám za nikoho, lebo do chalanského ma vziať nechceli.“ Povedala som trénerovi.
„Tak to robia veľkú chybu. Teda čo sa týka teba.“ Usmiala som sa lebo ma tie jeho slova potešili. „keby že si stadeto tak ťa hneď beriem.“ Usmial sa teraz tréner. Pokračoval: „ Nikdy som si nemyslel, že nejaké dievča dokáže tak dobre hrať. Kto je tvoj otec nech mu môžem zagratulovať.“ Tak tieto slova ma dostali. Nechcela som nikomu povedať kto to je. Pretože už mojím otcom dávno nie je. Iba na papieri. V srdci mám len maminku, Peťa, uja Fera, tetu Betku, kamarátov a Sebastiána, chalana s najkrajšími modrými očkami. Hups.
„No ja nemám otca.“ Zaklamala som.
„Klame. Jej otec je najlepší anglický futbalista.“ Bonzol ma Peťo a tým ma veľmi nahneval.
„Ty si dcéra najlepšieho anglického futbalistu Pierca?“ neveril mu tréner. Kývla som hlavou, že áno a odišla som. Nahneval ma. Nemala som chuť počúvať chváľu na môjho ocinka. Je pravda, že ako futbalista je super, ale ako otec je slaboch a nula.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tooniickaaa
2. 7.júla 2011 13:31
čosíí to je zabité!
Napíš svoj komentár