Zastavila som sa na zmrzlinu. Najlepšiu zmrzku predávajú práve tam. Kúpila som si ako vždy čokoládovú, vanilkovú a citrónovú. Mňam. Ako som sa tak prechádzala zbadala som yorkshira. Vždy som chcela práve toho psíka. Chcela som ho obliekať a maznať sa s ním. Lenže mama mi nikdy nedovolila kúpiť si ho. A potom som HO zbadala.
Vysoký, krásny, celkom vyšportovaný, s nádherným úsmevom. Nikdy pred tím som tak krásneho chlapca v našom meste a už vôbec nie parku nevidela. Nevedela som kto to je a ani odkiaľ je, ale zaľúbila som sa. Bola to láska na prvý pohľad. Asi zacítil môj pohľad na ňom lebo sa pozrel mojím smerom. Uhla som pohľadom a kráčala som ďalej po cestičke. Išla som smerom k nemu. Na oko to vyzeralo, že idem k nemu. Nevedela som čo robím, akoby len nohy kráčali a rozum stál. Bola som už len kúsok od neho keď som si uvedomila, že k nemu kráčam. Všimol si ma a usmial sa ma. To ma z toho "sna" prebralo a zabočila som.
Zmenila som radšej smer. Priala som si byť čo najďalej od neho. Taký trapas. Nikdy sa mi nič také nestalo. Kráčala som ďalej. No nedalo mi to. Chcela som ho zas vidieť. Otočila som sa a išla späť. Lenže už tam nebol. Osmutnela som a išla som domou. Nechcelo sa mi viac prechádzať. Celý čas som len myslela na neho. Na jeho krásne vypracované ruky a telo, na jeho krásny holywoodsky úsmev. Na to ako krásne sa na mňa pozrel. V tej chvíli som si predstavila ako sme spolu na lúke a naháňame sa. Zo zamyslenia ma prebral zvonček. Mama sa vrátila z práce a zabudla si doma kľúče. Potom som si zapla počítač a viac som na toho chlapca nemyslela. Až večer keď som si išla ľahnúť. Nie a nie naňho zabudnúť a nemyslieť. Boli to samé predstavy aké by to bolo keby sme sa rozprávali, keby sme boli spolu v parku, keby sme spolu chodili, keby sme sa bozkávali. Čo? Nie Lucia prestaň naňho myslieť!!! zabudni naňho, aj tak pravdepodobnosť, že s nim budem je taká veľká ako keby sa Slovenský poslanci spamätali. No nepomohla som si a zas som sa zasnívala aké by to bolo keby,....
Zaspala som ani neviem ako. V noci sa mi dva či tri sny snívali o ňom.
Ráno som sa rozhodla, že pôjdem zas do parku. V nádeji, že ho uvidím som tam kráčala. Nesklamala som sa a nesklamal ma ani on. Bol tak krásny ako včera. Čoby ešte krajší. Išla som okolo neho a nemohla som z neho spustiť oči. Zas som myslela na to aké by to bolo keby,... Niééé, nemôžem na to myslieť!! Proste nemôžem! Radšej som išla domou. Tam ma čakala "super" správa. Suseda odchádza k synovi na druhu stranu Slovenska a mne necháva na starosti jej sprostého psa. Počkať, psa? Huráá, na sekundu som sa potešila. Aspoň budem mať zámienku ísť do parku. Hihi No potom moje nadšenie odpadlo. Neznášala som jej psa. Sprostá uštekaná čivava. Aspoň, že mi suseda nechala "nejaké" to oblečenie. Chudák pes. Musí chodiť oblečený aj v teple. Lebo je nejaký chorý, a keď čo i len trochu prechladne je zle.
A tak som sa vybrala do parku. Skoro celý deň som sa tam prechádzala. No ten krásny chlapec sa neukázal. Ani na druhý, tretí a ani na štvrtý deň. Už som sa chcela na to vykašľať. Načo budem celý deň trčať v parku keď ho neuvidím? povedala som si.
A tak som piatý deň išla len na prechádzku. A v ten deň som ho tam zas videla. Srdce sa mi rozbúchalo pri pohľade na neho. Bol ešte krajší než si ho pamätám. Sadla som si na lavičku a snažila sa nehypnotizovať ho pohľadom. Snažila som sa sústrediť na susedinho psa. Zrazu ku mne dobehol ten jeho yorkshir a začal sa naháňať zo susedinou čivavou. Zavolala som na Kira (tak sa vola čivava).
"Ahoj, prepáč mi za Benyho, ale niekedy je ako to nazvať?" prišiel ku mne ten chlapec. Nevedela som od šoku čo robiť, postavila som sa v zápätí som si sadla.
"Hm, ehmm, ahoj no to neva." Do kelu horšie to byť už nemohla.
"Fajn. " povedal a otočil sa na odchod. Teraz mám šancu. Lucia využi ju! povedala som si.
"Nevadí nič sa nedeje." povedala som.
"Som Ben." podal mi ruky.
"Ja som Lusy." podala som mu svoju ruku a zoznámili sme sa.
"Teší ma Lusy." usmial sa na mňa.
"Teda volám sa Lucia, ale viac sa mi páči keď ma ľudia volajú Lusy je to také, ako to povedať? Viac sa mi to páči." opätovala som mu úsmev. "Máš krásneho psa." dodala som.
"Ďakujem aj tvoja je zlatá."
"No není moja je susedina, išla na východ za synom tak ju musím strážiť."
"A čo si ho nevzala zo sebou?" opýtal sa.
"Jej syn je alergik tak nemohla."
"Aha, tak chápem."
"Si tu nový? Teda nikdy som ťa tu nevidela."
"Pred pár týždňami som sa sem s mamou presťahoval a tak tu bývam."
Začali sme sa baviť. Najprv len také oťukávanie. Dohodli sme sa, že sa na druhý deň stretneme. Na druhý deň sme sa dohodli na treťom, potom na ďalšom a ďalšom. Až sme začali chodiť spolu von každý deň. Bolo mi s nim úžasne a vyzeralo to tak, že aj jemu je so mnou príjemne. Ani neviem ako a kedy a pobozkali sme sa. Teda Ben bol iniciátorom. Hneď ako ma pobozkal sa mi začal ospravedlňovať. No mne to ani najmenej neprekážalo a dala som mu bozk. Tak som s nim začala chodiť alebo ako to nazvať.
Boli sme spolu vždy keď sa dalo. Boli sme spolu štyri mesiace keď som mu povedala:
"Až kým nás smrť nerozdelí." Trochu smutne sa na mňa pozrel. Vtedy som nechápala prečo. Bolo to ako v rozprávke, teda ešte krajšie.
Myslela som, že od šťastia puknem. Po nejakom čase začal byť slabší, viac unavený a smutný. Pripisoval to futbalu. Hrával ho profesionálne. Teda tvrdil to. Nikdy som na jeho tréningu či zápase nebola. Nejak ma to nezaujímalo a ani mu to neprekážalo.
Cez víkend som bola doma. Ben mal zápas v hlavnom meste a tak som s nim nemohla byť. Čím ďalej tvrdil, že ma viac a viac tréningov. Nedávalo mi to zmysel pretože do vtedy tak často netrénovali. Myslela som si, že je to preto lebo majú často zápasi. Jedného dňa. Bol to piatok. V sobotu sme mali výročie. Jeden rok. Rok čo sme boli spolu. Kúpila som mu plyšáka. Macka s nápisom milujem ťa miláčik.
V ten piatok mi povedal, že ma tréning. Tak som sedela doma a pozerala telku. Keď mi prišla sms: Lusy milujem ťa najviac na svete, ale prepáč mi." Chcela som mu naspäť zavolať no mobil mal vypnutý. Myslela som si, že kvôli tréningu.
Aj na druhý deň mal vypnutý mobil. Tak som sa vybrala k nemu domou. Otvorila mi jeho mama a vyzerala hrozne. Opuchnuté a uplakané oči.
Povedala mi, že Ben sa včera (v piatok) zabil. Skočil pod vlak. Pod nákladný vlak. Pochopila som tomu, že sa mi ospravedlnil . Zrútil som sa. Nedokázala som prestať plakať a ani ma nikto nezastavoval. Iba som sa s Benovou mamou objala. "Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo?" opakovala som si.
Jej odpoveď ma zarazila: "Ben mal rakovinu." strohá odpoveď ma dostala.
"Tak prečo hral futbal?"
"Futbal?" Začudovala sa jeho mamina. "Ben nikdy nehral futbal."
"Čo? Tak ma klamal, a čo robil tie dni čo som s nim nebola. Hovoril mi, že ma tréningy a zápasy."
"Vtedy bol na chemoterapií." ešte stále nám tiekli slzy.
"Prečo? Prečo mi to nikdy nepovedal?"
"Miloval ťa a nechcel aby si trpela. Bolo to pre neho ťažké. Dlho nechcel žiaden vzťah preto som kúpila Benyho, aby bol aspoň s ním. Nechcel sa ani z nikým kamarátiť ani chodiť von. Až z Benym začal znovu žiť a potom spoznal teba. Jeho zdravotný stav sa začal zlepšovať. Vyzeralo to, že sa z rakoviny vylieči, ale stal sa opak. Rakovina bola silnejšia. Zaľúbil sa do teba a nechcel aby si si kvôli nemu trápila."
Nemohla som tomu uveriť. Nechcelo sa mi veriť, že Bena už nikdy neobímem, že ho už nikdy neuvidím smiať sa a usmievať, že ma nikdy nepohladí, neutíši, nepodporí, nepobozká, že už NIKDY nebude so mnou. Už nikdy nebudem tak šťastná a zaľúbená ako s ním. A najhoriše je to, že som mu nikdy nepovedala ako veľmi ho milujem a ako by som urobila všetko na svete aby som ho zachránila pred všetkými a všetkým. Kvôli Benovi čokoľvek. Milovala som ťa a aj budem milovať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
maciatko0985
20. 2.febuára 2011 12:07
nadherne az mi je do placu
Napíš svoj komentár