Tým autobusom, ktorým som chodila do školy som prestala chodiť. Nechcela som sa s ním stretnúť. Bála som sa ale neviem čoho. Takto to pokračovalo nejakú dobu
Raz som ale musela ísť tým autobusom čo chodí aj on a zbadala som ho. Ignorovala som ho a pustila som si radšej mp3 prehrávač. Keď vystúpila pani čo vedľa mňa sedela, prisadol si Jakub.
Stále som ho ignorovala. Chvíľu asi rozmýšľala ako sa prihovoriť mi zložil sluchatko z ucha a zašepkal: „Prečo nechodíš už na internet? A preto si sa mi začala vyhýbať?“ ako sa pýtal tieto dve otázky nevyzeral byť nahnevaný, skôr smutný a sklamaný. Pozrela som sa mu vtedy do oči. Akoby ma zasiahlo niečo do srdca. Zaľúbila som sa? Neviem. Začal sa mi páčiť. Nie ako kvet alebo pesnička ale ako chlapec, ku ktorému mám nejaké city. Odvrkla som : „ Teraz to nerieš“ a vystúpila som aj keď na naspravnej zástavke.
Domou som prišla až na večer. Mama s otcom boli už doma. Počula som ich až na prízemie bytovky.
Potichu som vošla do svojej izby, ľahla som si na postel a počúvala hudbu. Zrazu sa len rozleteli dvere, stál v nich otec a začal kriťčať: „Ako to, že si až teraz došla zo školy? Kde si sa do riti flákala? Som strašne nasratý, máš zaracha. Nikam nebudeš chodiť a beriem ti notebook. Do odvolania!
„Prečo? Lebo som raz nenavarila,neupratala a prišla až teraz? Nič také zlé som nespravila.“
„ Čo? Ty a že varíš a upratuješ? Sa mi asi sníva.“ Pozeral na mňa otec. „Nechápem odkaľ máš takú drzosť povedať, že ty varíš a upratuješ? Väčšie klamstvo si nevieš vymyslieť?“
„Aha takže ti každodenné obedy sa navaria asi sami alebo to sraví matka, keď je celé dni preč? A aj uprace, vyžehlí, dá oprať a mám pokračovať?“
„Ty soplaňa jedna aká ti je tvoja mama matkou? Čo si v živote dosiahla, keď si dovoľuješ takto hovoriť? A môžeš byť rada, že máš všetko čo máš a ešte sa sťažovať budeš, že občas navaríš a poupratuješ. Iné deti nemajú ani polovicu vecí čo ty a aj tak si ich nevážiš.“
„Mohli by ste sa už obidvaja spamätať! Ja nie som slúžka ani váš otrok ale dcéra! Neviem prečo by som vždy, keď dojdem domou zo školy mala navariť a poupratovať. To by malo skôr vás trápiť a nie mňa. Môžete byť radi, že máte takú dcéru ako mám ja a..“ nestihla som dopovedať a dal mi otec facku a ďalšiu a ďalšiu.
Bola som dofackaná ale už som si viac menej po tých rokoch zvykla. Nebránila som sa už keď ma fackal. Načo? Len by ho to viac štvalo tak som ho nechala nech si celú zlosť na mne vybije. Jedno mi to bolo. Od toho dňa ma pravidelne vozil zo školy a do školy. O Jakubovi som nemala žiadne informácie skoro dva mesiace čo ma otec vozil do školy a späť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
wladqa
10. 10.októbra 2010 18:49
milujem taketo lubostnee pribehy dalšiu čast by to chcelo
3
júúúj to je smutné to s tými jej rodičmi a tak celkovo fúha to je teda príbeh..už sa teším na ďalšie pokračovanie
Napíš svoj komentár