Chlapec z chatu (4.časť)

„Prečo sním vlatne Jakub nastúpil?“ nechápala som.

„To ja neviem. Nebola som v tedy doma. Ale možno kvôli tomu, že o tebe mesiac nič nevedel. Naozaj neviem. Len mi volala polícia, že sa stala nehoda a že Kubka previezli do nemocnice. Tam mi doktor povedal, že moc nádejne to ale nevyzerá, že ho nechajú v kóme najviac rok a keď sa nič nestane tak ho odpoja.“rozplakala sa a mne veľa nechýbalo aby som plakala tiež.

Opýtala som sa kde Jakub leží a išla som ho navštíviť. Bola som pri ňom každý deň, štyri hodiny a sedem dní v týždni, štyri mesiace. Stále. Verila som, že sa z toho zlého sna preberie.

Doma som sa z otcom kvôli tomu pohádala a zakázal mi chodiť do nemocnice. Poslednýkrát čo som bola za Jakubom som mu stisla ruku a povedala: „ Jakubko. Prosím ťa preber s už. Zlatko ani si nevieš predstaviť ako veľmi mi chýbaš. Viem vtedy som urobila obrovskú chybu, keď som ti povedala v tom autobuse nerieš to a utiekla ale nechcela som veriť, že ma má niekto rád. Teda, že ma máš ty rád. Ale uvedomila som si, že to bol len strach. Zobuď sa! To som ja Lenka. Som tu pre teba navždy. Milujem ťa.“ Pobozkala som ho letmo na pery a opustila jeho nemocničnú izbu. Na chodbe som sa stretla z Kubkovou mamou: „Musím už ísť domou, držte sa.“ Objala som ju a odišla.

Začali mi tiecť slzy. Nemohla som to zastaviť. Na druhý deň podvečer som sa učila. Došla mi sms-ka: „Kubko sa prebral.“ Nebolo čo riešiť, na druhý deň som tam bola. Vošla som pomaly do jeho izby. Pristúpila som k jeho posteli a pozdravila som ho.

„My sa poznáme?“ opýtal sa Jakub. Pozrela som naňho, že čo to na mňa hrá. Ale nehral nič. Nepamätal si na mňa. Nevedel kto som a to ma zranilo. Bez slova som odišla z izby. Na chodbe ma zastavila jeho mama. „Leni, nič si z toho nerob. Doktor povedal, že sa stáva, že má dočasnú stratu pamäti. Najlepšie by bolo keby si sa mu nejako pripomenula.“ Povedala.

„Ale ako?“

„Skús doniesť vytlačený vašu konverzáciu z chatu. Možno si tak na niečo spomenie.“

„Dobre, zajtra to donesiem.“ Odišla som domou. Vytlačenú konverzáciu z chatu som Jakubovi nasledujúci deň priniesla. Zaklopala som na nemocničné dvere izby kde ležal. Vošla som. Akurát čítal športové noviny.

„ Ahoj,“pozdravil som ho a podišla k jeho posteli. Odzdravil ma. Sadla som si na vedľajšiu posteľ. Chvíľu sme mlčali, potom som začala hovoriť: „Doniesla som to vytlačené to čo sme si písali. Od prvej pošty po poslednú.“

„Ďakujem,“ pousmial sa, tak nádherne ako to vie len on. Ale niečo bolo iné. Cítila som sa akoby som ho strácala. Bolo mi nanič. Tlačili sa mi slzy do oči ale nemohla som sa tam rozplakať. „tak ja už pôjdem.“ Povedala som, zobrala som si veci a chystala sa odísť.

„Počkaj,“ povedal „môžeš tu prosím ťa zostať?“ opýtal sa, „som tu celý deň sám iba ak sem doje sestrička inak nikto.“ Povedal.

„Dobre, keď to chceš tak chvíľu tu ostanem, kým nepríde tvoja mama.“ Povedala som.

„Lenže ona dnes nepríde.“ Povedal. Sadla som si na posteľ a pozerala len tak do blba.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“ prikývla som, že môže. „Ako sa vlastne voláš?“ „Lenka,“ odpovedala som „naozaj si na mňa nepamätáš?“ dodala som. Sklopil zrak a povedal, že nie. Po chvíľke sa zas opýtal: „môžem sa ťa ešte niečo opýtať?“ „Áno môžeš,“ odpovedala som.

„Čo bolo vlastne medzi nami? Alebo povedz mi prosím niečo o mne.“

„Medzi mnou a tebou? Nič, vlastne ty si mi na chate napísal a tak sme si začali písať. Napísal si mi, o všetkom čo máš doma a že sa ti páči nejaké dievča zo sídliska. Chcela som od teba fotku. Na začiatku si mi ju nechcel poslať ale neskôr si tak urobil a poslal si mi ju. Keď som ťa na tej fotke videla, nechápala som prečo si mi to nenapísal skôr. Odôvodnil si to tým, že tým dievčaťom čo sa ti páči som ja,“ zastavila som sa na chvíľu a Jakub sa opýtal: „a čo si mi odpísala?“ „Ehm, iba aha“ odpovedala som.

„Nič viac?“ „Nie, nič viac.“ „Aha. Tak ja si to idem teda prečítať.“

„Dobre tak ja teda pôjdem“ a chcela som odísť ale zastavil ma, „prosím nechoď ešte.“

„Buď tu so mnou ešte kým to nedočítam.“ Poprosil ma. Nemohla som mu povedať, nie. Tak som tam sedela a pozerala ako si číta tie papiere a aké ma reakcie. Miestami sa smial, miestami sa mu slzy tlačili do očí, chvíľu mal ten jeho prekrásny úsmev na tvári, chvíľami bol smutný. Bol, teda je strašne pekný. Neviem ako som si to nevšimla už skôr. Keď to cele dočítal povedal: „Tak to sa mi celé nesnívalo? To sme si naozaj písali?“ mykla som pleciami, trochu sa pousmiala a povedala som: „Nie, nesnívalo sa ti to. Pamätáš si na to?“


„Nie nepamätám ale niečo sa mi marí, že som si písal s nejakým dievčaťom, ktoré sa mi už dlhšie páčilo, ale potom sa stalo niečo a prestala mi písať. Viac neviem.“
Osmutnel.

„No, ehm. Vieš to aj tak bolo. Vtedy keď som sa pozrela na tu fotku a zistila, že tým chlapcom či si píšem si ty nemohla som tomu uveriť. Nevedela som ako mám pochopiť to, že sa ti páčim. Myslela som si, že keby sa to niekto dozvedel bol by z toho pekný škandál. Väčšina tých ľudí, čo bývajú na sídlisku sú staré tetky, ktoré nemajú čo robiť tak len klebetia. Myslia si, že tvoja mama je ta najväčšia ani nebudem hovoriť čo a že chľastá, berie drogy, že si našla takého chlapa, ktorý je mafián a o tebe si myslela, že si taký čudák. Nikdy si nemal žiadnych kamarátov. Tak som si to myslela aj ja.“

Chcela som ešte niečo povedať ale zvýšil na mňa hlas : „Zmizni!“ ukázal na dvere „okamžite odtiaľto vypadni! Nech ťa tu už viac nevidím!“ Tak som odišla.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu