Chlapec z chatu (7.časť)

Doma som si ľahla na posteľ a pokúšala som sa zaspať. Márne. Ešte bolo skoro. Začala som o tom všetkom rozmýšľať. Zaspomínala som na úplne dectvo. Mohla som mať tak päť rokov. Boli sme u starkej na dedine. Opekali sme si. Ja som sa naháňala s psíkom. Tuším jazvečík to bol. Teraz už neviem. Bol to môj miláčik. Naháňali sme sa. Smiali sa. S babkou som vždy chodila do kostolíka. Páčilo sa mi tam. Boli tam pekné maľby. Chodila som s ňou do lesa na huby. V hubárskej sezóne sme vždy doniesli plný kôš. Tešila som sa z maličkosti. Pamätám si keď som našla muchotrávku červenú. Bola taká červená, pekná, malá. Chcela som si ju zobrať, ale babka mi to nechcela dovoliť. Nechápala som prečo tak som sa rozplakala, ale ani to nepomohlo nato som našla hneď dubačiky a už som zabudla aj na muchotravku aj na plač. Boli to krásne roky. Potom si pamätám ako sme sa so sesternicou Zuzkou chodievali hrať na ihrisko, kde vždy bolo veľa deti. Našli sme si tam nových kamarátou. Ach kde sú tie detské časy? A prečo musela babka zomrieť tak skoro? Prečo?Prečo?Prečo? pýtala som s nahlas a dokola. Odpoveď som nepoznala. Teda viem, že babka bola chorá, ale prečo proste nežila dlhšie? Zomrela keď som mala asi sedem alebo osem rokov. Už som nikdy nebola na tej dedine. Pamätám si, že vtedy keď sme tam chodili sa moji rodičia veľmi ľúbili. Každú chvíľu sa bozkávali, boli šťastný, ľúbili sa. Kedy sa ta láska vyprchala? Aj na babkinom pohrebe si pamätám, že sa mali radi. Mamina plakala, pretože jej zomrela mamička. Otec plakal, pretože zomrela jeho svokra. Ja som plakala, pretože zomrela babka a keď som sa pozrela na ľudí okolo videla som ako plačú aj oni..Bol to strašne zlý pohľad. Nechcela som aby to bola pravda. „Nech je to len zlý sen“hovorila som si..Ale márne, nebol to sen. Bola to holá pravda. Celý čas na kare som bola v smútku a ešte dlhý čas potom. Trpela som. Chýbala mi. Zažila som s ňou mnoho krásnych zážitkov. Spomienky na, ktoré nikdy nezabudnem. Nemôžem, mala som ju, teda stále ju mám rada aj keď tu už nieje medzi nami.

Začala som si listovať časopis. Nechcem smútiť. Už nie. Začala som si čítať..Dlho ma to nebavilo tak som sa vrhla na knihu. Čítala som ju a nič nevnímala. Zaspala som.

Neviem som ako sa mam rozhodnúť. Pre mamu alebo pre otca. V podstate ich mám oboch rovnako rada. Ani jeden mi neublížil viac ako ten druhy. Ani jeden mi nenaznačoval, že ma ma radšej ako ten druhý. Teraz neviem ako sa mám rozhodnúť.

Rozmýšľam ale na nič neprichádzam. Neviem sa rozhodnúť. Nechcem sa rozhodnúť!! Chcem aby sme boli zas rodina. Ako keď som mala 3 roky. Keby som sa rozhodla pre mamu otec by to sam nezvládol,ale zas som vedela, že tak či onak to nepôjde.

Dlho som uvažovala čo bude pre mňa najlepšie. Nakoniec som sa rozhodla pre mamu. Potom si ma rodičia zavolali do obývačky. Nebudem vypisovať dialógy. Dohodli sme sa, že budem bývať u mamy a Andreja, že k otcovi budem chodiť na každý víkend a kedy budem chcieť, že mama mu prenechá celý byt, že nebude musieť na mňa platiť výživné a podobne. O nejaký čas ma zoznámila s Andrejom. Na prvý pohľad vyzeral sympaticky. Vysvitlo, že Andrej je úplne v pohode človek. Dokázala som sa s nim rozprávať o všetkom. Začala som ho brať viac ako kamaráta ako maminho frajera.

Rozvodové konanie bolo v plnom prúde. S mamou sa nám zlepšil vzťah a boli sme viac kamarátky a nie ako mama a dcéra.

Kúpili byt v už spomínanej novej bytovke na najvyššom poschodí s obrovskou terasou. Byt bol nádherný. Tri veľké spálne a dve menšie hosťovské izby. Okamžite som si to tu zamilovala.

S otcom sa nám tiež zlepšil. Neišlo to samozrejme zo dňa na deň ale postupne. Nikam sme sa neponáhľali. Nechcel ma stratiť ani ja jeho. Napätie tam ale stále bolo. Nemohla som mu samozrejme povedať to čo Andrejovi ale neriešila som to.
Všetko začalo byť na dobrej ceste len jedna viac ma stále hnevala. O Jakubovi som nemala, žiadne informácie už 4 mesiace.

V štvrtok keď som sa učila na piatok mi prišla sms-ka : Leni musíme sa stretnúť! Jakub
Neverila som vlastným očiam. Celá natešená som odpísala: Dobre kedy?
O chvíľu mi prišla odpoveď: Môže byť zajtra o šiestej v Korune?
Odpísala som : OK. Budem tam.

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu