Ležím a pláži. Pozerám sa na západ slnka. Nádhera. Cítim sa úžasne. Pofukuje príjemný vetrík. príde ku mne chalan. Blonďák. Modrozelené oči. Nádherne vyšportované telo. Pekný úsmev. Biele zuby. Kvet ruža. Červená. Anjel to je-pomyslím si. Pobozká ma. Pošepká-poď do vody.Ťahá ma. Nie silou ale jemne, aby mi neublížil.
-Nemám plavky.-poviem.
-Ani ja.-hovorí. Vyzlieka si tričko. Vidím jeho krásne opálene telo. Rozplývam sa.
-Zlatko poď-volá ma. Idem. Vyzliekam sa. Vchádzame do vody.

Počujem Rony.

-Hovoril si niečo miláčik?-pýtam sa ho.
-Nie prečo?
-Zdalo sa mi, že niekto na mňa volá.

Ronýý.

-Rob si zo mňa srandu.-hovorím mu.
-Nerobím.-bráni sa.

Rony vstávaj!!!....niekto mnou trasie.

Otváram oči. Stojí nado mnou mama.
-Konečne si vstala, myslela som, že si zomrel, .-zažartovala. Divný zmysel pre humor má. -ani si len nedýchala.-dodala. Zobrala mi paplón.

Nie bol to len sen.
-Chcem spať.-povedala som jej a zobrala som si paplón.
-Jana, neštvi ma! Dosť meškám, tak ak nechceš ísť mhd tak makaj!-zúrila. Oprávnene. Toto jej robím každý pondelok. Ak niesu samozrejme prázdniny, sviatok alebo ak som cez víkend u babičky na dedine.

Vstávam.

-Ešte raz budeš, takto ráno vystrájať nebudeš tak dlho vonku.
Prevrátim očami.
-Rozumieš?-opýtala sa.
-Áno, rozumiem.

V škole...

Prvá hodina nemčina. Super. Môj "najobľúbenejší" predmet. Učím sa ho 7 rokov a nič z neho neviem. Pochopiteľne. Na hodine ma profesorka vyvolá odpovedať.

Našťastie som si to pred hodinou prečítala. Niečo som jej povedala a dala som to na trojku. Zvyšok dňa v škole bol v pohodke až do šiestej hodiny.

Napísal mi Majo.(môj priateľ)
"je koniec"...Len dve slova. Žiadne vysvetlenie. Nič.Vedela som to. Teda tušila som to. Myslela som si, že sa to stane ale dúfala som, že to prekonáme.Boli sme spolu tri roky. Najkrajšie roky v mojom živote. Spoznali sme sa v Bratislave. Na Vianočných trhoch. Obsluhoval vtedy v jednom podniku. Ja som mala 15 r., on 19 r.

Pamätám si na ten deň akoby to bolo len včera. Sedela som tam s kamarátkou Katkou. Prišiel ku stolu kde sme sedeli, opýtal si- Dámy, čo si dáte?-a usmial sa na mňa.
-Ja si dám čaj.-povedala som.
Katka si objednala cappuccino.
-Aký čaj?-opýtal sa ma.
-Jahodový.
-Budete platiť spolu?-opýtal sa.
-Áno, ja to zaplatím.-povedala som.
O chvíľu nám doniesol objednávku. Zaplatila som a účet som vložila do peňaženky. Pokračovala som v rozhovore s Katkou. Keď som došla domou pozrela som si účet s podniku. Zbadala som, že na zadnej strane je niečo napísane. Obrátila som ho. Telefoné číslo a meno na fb. Pripla som to na nástenku a netrápila som sa tým. Až na Silvestra som ho štuchla na fb. Pár dni sme sa štuchali až mi navrhol priateľstvo. Prijala som. Začali sme si písať. A tým sa všetko začalo.



Trvalo to až dodnes. Pár týždňov som tušila, že sa niečo deje ale nahlas sme to neriešili. Ja som ho nechcela stratiť lebo som ho ľúbila, vlastne ešte stále ľúbim a on sa asi bál. Neviem, nebola som schopná ničoho.


V poslednej dobe sme sa čoraz častejšie hádali, ale vzápätí sme sa udobrovali. To bolo na tom to najkrajšie a najlepšie.
Ľahla som si na školskú lavicu a začala plakať.
-Rony zlatko, čo sa deje?-pýta sa ma Katka, keď došla z toalety. Podala som jej mobil, aby si prečítala sms-ku.
-Zlatko to bude dobre.-snažila sa ma povzbudiť.
-Nebude.-povedala som a objala ma.
-Bude, neboj sa. On to tak určite nemyslel.-snažila sa ho obrániť.
-Viem, že nebude. Už dlhšie som cítila, že je koniec ale nechcela som si to pripustiť. Neprežijem to.-povedala som a plakala ešte viac.
-Ale mojko takto nehovor!Prežiješ to, prečo by si nemala?-opýtala sa a pohladila ma po chrbte.
-Pretože ho milujem a bez neho život nebude životom.-povedala som. Pribehli ku mne nejaké spolužiačky.
-Rony čo sa ti stalo?-pýtali sa jedna cez druhú. Katka im pošepla –Rozišiel sa s ňou priateľ.
-Rony neplač to bude dobre.-snažili sa ma upokojiť. Do triedy vošla profesorka.
-Dievčence, sadnite si!-povedala prísnym hlasom.
-Nie nebude.-vykríkla som a vybehla z triedy a utekala cez celú chodbu na toalety. Oprela som sa o stenu, sadla som si na zem a stále som plakala. Rozmýšľala som kde som urobila chybu. Na toaletu vošla Katka.
-Zlatko neplač. Viem,že to nebude ľahké.-povedala a pokračovala,- poď do triedy profesorka ťa volá.-ťahala ma do triedy.
-Nejdem-povedala som a ostala som sedieť na zemi.
-Poď nehnevaj ma.-pozrela som na mňa škaredo, ale zároveň súcitne.
-Nejdem a daj mi pokoj, radšej choď do triedy!-povedala som nahnevane a zakryla som si tvár daniami. Odišla, ale o chvíľu prišla profesorka.
-Veronika poďte okamžite do triedy!-prikazovala mi.
-Nejdem.-povedala som, ale ani som na ňu nepozrela.
-Dostanete neospravedlnenú hodinu.-povedala už nahnevane.
-Nevadí, dajte mi aj dve aj tak nepôjdem.-povedala som drzo.
-Trnová nehnevajte ma a poďte do triedy. -povedala ešte viac nahnevane.
-Už som Vám povedala, že nikam nejdem.-povedala som a stále som sedela na zemi.
-Tak idete do riaditeľne.-prikázala.
-A načo?-nechápala som profesorkynmu príkazu
-Lebo neposlúchate moje príkazy, rozčuľujete ma a nieste prítomna na hodine.-vysvetlila mi prečo ma poslala k riaditeľke.
-Vám sa to ľahko povie, keď ničomu nerozumiete.-vyprskla som
-Tak mi to vysvetlite.-postavila som sa, ale stále som bola opretá o stenu.
-Nebudem Vám nič vysvetľovať.
-Verona aký mate problém?
-Ja nemám žiaden problém to skôr Vy.-povedala som nahnevane a drzo.
-Čo prosím?- Opýtala sa rozčúlene. Keby mohla aj plamene by jej z úst šlahaly, tak som ju vytočila.
-To čo ste počuli. Nebudem ja nikomu nič vysvetľovať. Zavolajte si aj ministerstvo školstva mňa to nezaujíma a nechajte ma samu.-nahnevane odišla. Kde sa vo mne nabrala toľká odvaha, agresivita, drzosť, a papuľnatosť? Neviem zrazu sa vo mne všetko zlé nahromadilo a vybuchla som. Vzápätí som to oľutovala alebo len predsa nie. Na toalety vošla riaditeľka Lotnerová.
-Trnová čo tu tak sedíte? Nemáte vyučovanie? Uniklo mi, že mate voľno? Čo je to s Vami?-povedala rozčúlene.
-Ja, ja-zahabkala som- nebudem Vám nič vysvetľovať aj tak si budete o tom myslieť svoje. Dajte mi láskavo pokoj a choďte si po svojom!- povedala som ešte rozčúlenejšie. Teda skôr som jej to prikázala. Začala mi vrieť krv v žilách.
-Okamžite poďte do riaditeľne!..Išla som aby mi konečne dala pokoj. Neznášam to sedieť v riaditeľni. Aspoň, že je pohovka pohodlná. Sadla som si ako doma. Riaditeľka si sadla oproti mňa. -No super teraz ma bude hypnotizovať? Nech si nemyslí, že jej poviem pravdu a kde sme?-pomyslela som si.
-Tak Trnová poviete mi čo je to s vami?-opýtala sa ma už pokojnejším hlasom.
-Malo by byť?-Odpovedala som jej odporne.-Čo si myslí, že to so mňa dostane. Ha to sa s ňou trošku pohrám aspoň sa zabavím a odreagujem.-pomyslela som si.
-Áno, je s Vami niečo a chcem vedieť čo!-povedala.
-A ja by som chcela dom na Bahamách, cabriolet, motorku a nemám ich.-povedala som.
-Nebuďte drzá!
-Čo odo mňa vlastne chcete? Nejaký srdcervúci príbeh? Na to zabudnite nemám náladu sa o tom rozprávať. Podľa mňa mate aj tak dosť problémov, nebudem Vám pridávať moje.
-Trnová mám Vám zavolať školskú psychologičku?
-Na čo?Čo si myslite, že som blázon?-sarkasticky som sa usmiala
-Áno, myslím.
-No vidíte aj ja si o Vás niečo myslím a nebudem Vám to radšej rozprávať. Radšej zabudnime čo sa stalo. Bude to pre všetkých najlepšie.-povedala som.
-Verona, ak sa neospravedlníte pani učiteľke Stelovej a nezmeníte svoje správanie budete mať na vysvedčení zo správania 2 a nebude ma trápiť kto je Váš otec.-povedala.
-Ako myslite pani riaditeľka.-povedala som ironicky.
-Môžem už ísť?-opýtala som sa vzápäti.
- Nech Vás tu už viac nevidím.- Išla som rovno do triedy. Hneď ako som otvorila dvere všetci sa na mňa pozreli akoby vošiel mimozenšťan. Sadla som si na svoje miesto.
-Rony čo sa stalo?-opýtala sa ma po chvíli Katka.
-Potom ti to poviem, nechcem tu strigu zas nasrať.-povedala som. Vytiahla som si hneď zošit a opisovala si poznámky z tabule. Na Maja som už len trochu myslela. Teda snažila sa nemyslieť. Odreagovala som sa trochu tým, čo som pred chvíľou povedala, ale to som nebola ja. Skôr som slušná, ale keď v poslednom čase ma toľko vecí hnevalo.


-Rony čo si tej profesorke povedala?-opýtala sa ma po hodine spolužiačka Zlatica. Ako na zavolanie sa okolo mňa zhromaždila časť spolužiakov.Každý chcel vedieť čo som povedala profesorke, pretože do triedy došla nahnevaná a zúriva. Porozprávala som im všetko čo sa stalo.
-Ty si ale krava.-počula som ako ktosi povedal na moju adresu.
-A čo? Je to moja vec čo komu poviem.-povedala som.
-Ale aj tak, nemala by si sa tak správať.-povedal zas ktosi.Išla som domou.
-Dobre, dobre poučujte druhých nie mňa.-povedala som a išla domou.
-Hej, Rony čakaj.-kričí na mňa kamarátka Katka a utekala za mnou.
-Pohni, nepotrebujem počúvať poučovanie.-povedala som.
-Jasne, ale nemôžem z teba. Takto to vytmaviť tej profesorke.-povedala mi a zasmiali sme sa.
-Už ma dlhšie štvala, veď vieš zasadla si na mňa. A teraz keď sa so mnou rozišiel Majo to všetko zle čo som cítila sa vo mne nahromadilo a do rany mi prišla akurát ona.-povedala som Katke.
-Ale veď som tam skôr bola ja a nie ona.-nechápala
-To hej, ale nebudem nadávať svojej najlepšej kamarátke predsa.-vysvetlila som jej a objala sme sa.
-To som rada.-usmiala sa,-pôjdeme dnes von?-opýtala sa ma.
-Neviem, zavolám ti.-rozlúčili sme sa a ja som vošla do bytu.







pokračovanie nabudúce.....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
loveistheanswer  12. 11. 2010 04:16
nejako ale nevidím, že by sa niečo zmenilo...
Napíš svoj komentár