"Čo? Kam?" nechápavo sa ma opýtal. Vedela som si živo predstaviť ako sa tvári. Poznám ho ako nikoho.
"Von."
"Načo?" nechápavo sa ma opýtal. Boli len tri hodiny po obede. V tomto čase sme nezvykli chodiť von. Lenže nemohla som odolať. Príroda, slnko, Beny ma volali a rikazovali aby som nesedela na zadku za počítačom a vybehla na čerstvý vzduch. Nechcelo sa mi isť však samej. Tak som zobrala do rúk mobil a zavolala svojmu dobrému kamarátovi Tomymu.
"Len tak, prejsť sa."
"Šibe ti? Veď sú len tri." povedal mi. Aj teraz som si vedela predstaviť ako sa asi tvári.
"No a? Veď aj tak nerobíš nič zmysluplné či?"
"Kukám film." odvrkol. Typická jeho odpoveď. Načo by išiel so mnou von, keď môže ležať pred telkou a piť pivo.
"Ale nebuď pes." povedala som mu.
"Mojko, prestaň hádzať psie oči, aj tak ti to nepomôže."
Dokelu, dokelu, dokelu. Odkiaľ to vedel?
"Ideš alebo nie?"
"Nie, večer sa vidíme?"
"Možno." zrušila som hovor, obliekla som si mikinu a tepláky a vybehla som s Benym za dedinu. Prechádzala som sa po poľnej ceste a hádzala som Benymu palicu. Napriek tomu, že je už starý behá ako mladúch. Nie nadarmo sa hovorí, že pes je najlepší priateľ človeka, nie nadarmo sa to hovorí. Aj keď som s ním nemohla viesť duchaplný rozhovor, mohla som mu povedať čo som mala na srdci a tiež aj na jazyku. Či mi niečo rozumel neviem, ale aspoň som mu povedala čo som chcela.
Prežila som prvý krásny skoro jarný deň s mojím havkom a neľutujem to, lebo on tu je vždy pre mňa aj keď ja som v tomto svina a často na neho kašlem. Viem, že mi to vždy odpustí a keď som s ním tak si ten čas užijeme
MILUJEM JAR a tento rok si ju užijem oveľa viac, ako po minulé roky
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár