Kamarátili sme sa skoro celý život.
Dôverovala som jej vo všetkom.
Hovorievala som jej o problémoch doma.
O problémoch v škole.
O problémoch s chlapcom.
O problémoch, že som nemala peniaze a potrebovala som ich.
Mala som ju rada ako sestru, ktorú nemám.
Nastúpila na strednú, ako každý kto dokonči ZŠ.
Našla si tam nové kamarátky.
Veď to je samozrejmé.
Jedna z nich mala u nás v dedine babku.
Zo začiatku bola v pohode.
Začali sme sa kamarátiť.
Lenže.
Moja kamarátka sa zmenila.
Nie v dobrom.
Ostala taká, ako to vysvetliť?
Zmenila sa.
Chcela sa len furt z niekym olizovať.
Nechcela vzťah.
Chcela byť pred jej spolužiačkou ta NAJ.
Mne sa to nepáčilo.
Povedala som jej to.
Nič si z toho nerobila.
Bola opitá.
Povedala mi, že som ta najväčšia pi*a, ktorú kedy videla, že nechápe ako sa so mnou mohla toľko rokou kamarátiť, že som chudera, ktorá ma samé problémy a že som suchárka.
Nebola som a ani nie som z tích dievčat, ktoré sa s každý kto príde pod ruku bozkáva či vyspí.
Pohádali sme sa.
Nechcela som jej zle.
Vedela som, že sa jej niečo zlé stane.
Bola ale zaslepená.
Tím čím sa stala.
Povedala som jej, že keď zistí čo urobila bude neskoro a rozlúčila som sa s ňou.
Sú to už asi 4 či 5 mesiacov.
A mne pri spomienke na ňu, na chvíle čo sme prežili, na to čo mi povedala a na všetko čo je s ňou spojené tlačia slzy do očí.
Chce sa mi plakať, ale viem že je to zbytočné.
Nezmení sa.
Ja to neovplyvním už nijako.
Iba musím zabudnúť.
Pôjde to ťažko, ale raz možno zabudnem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
loveistheanswer
20. 11.novembra 2010 18:22
stačí len spomínať na to krásne
Napíš svoj komentár