Vôbec som si neuvedomila, že ťa raz môžem stratiť. (1.)

Bolo to presne 12. januára pred tromi rokmi keď mi klasicky na pokeci napísal nejaký chalan. Na profilovke vyzeral celkom slušne tak som mu odpísala. Celkom fajn sa mi s ním písalo tak som nemala dôvod prerušiť kontakt. Písali sme si asi pol roka. Vždy bolo o čom. Nikdy sme neskončili konverzáciu "jj" "nj" "ok" "cav". Od toho dňa keď mi napísal som trávila pri počítači na internete oveľa viac času ako pred tým. Mala som dôvod prečo vysedávať aj do neskorých večerných hodín pri počítači. Raz navrhol stretko. Myslela som si, že len sradnuje. Toľkokrát som mu naznačila, že z ľuďmi z netu sa nestretávam, ale na podiv ma do ničoho netlačil a nenútil. Zvedavosť mi to nedala a stretli sme sa. Najkrajší deň v mojom živote sa stal 15. august pred tromi rokmi. Nebol taký krásny ako na fotke bol ešte krajší. Keby ste ho videli rozplynuli by ste sa. Alebo to len mne sa tak strašne páčil? Veď to je v skratke jedno.

Od toho dňa sme sa stali dá sa povedať najlepšími kamarátmi. Nikdy som si nemyslela, že si nájdem niekoho tak blízkeho cez net. Kde sa skrýval celých pätnásť rokov? Tak to teraz nie je dôležité. Najhlavnejšie je to, že sa nám cesty spojili.

Boli sme spolu stále keď to išlo. Cítila som sa sním oveľa lepšie ako s mojimi kamoškami. Vždy ma vedel len on povzbudiť. Nikdy mi nedovolil byť v jeho prítomnosti smutná v depke. Vedel ma rozveseliť, rozosmiať. Vždy som vedela, že bude dobre len vďaka nemu. Keď sme náhodou neboli spolu, keď som nemala náladu volal mi. Aj keď prešvihol volne minuty. Stalo sa to toľkokrát, ale neprekážalo mu to. Nedovolil mi jednoducho aby som sa trápila. Vždy usmiaty optimista.

Všetky problémy, hádky, nadávky z rodičmi som konzultovala s ním. Podporoval ma.
Zle známky, pokazené písomky, hádky zo spolužiakmi, alebo keď ma vytočil nejaký vyučujúci.
Podporoval ma.
Keď sa so mnou rozišiel frajer. Bol prvý ktorý mi povedal že bude dobre, nech sa vyplačem a že to bol len ďalší blbec, ktorý sa pripísal na môj "zoznam" kréténov, ktorých som stretla.

Potom sa všetko ukľudnila. Aspoň z mojej strany. Bola jeseň zmenil sa. Nie naraz ale postupne. Skoro by som si nič nevšimla, ale áno všimla som si to hneď ako sa zmenil. Už nebol ten vysmiaty, vtipkujuci chlapec, akým bol. Pri otázke "čo sa deje." odvrkol, že nič a zmenil tému. Áno vedel tak skvelo zmeniť tému.

Bola zima a tým som si tiež nevšimla to najdôležitejšie. Snažil sa pretvarovať, že sa nič nedeje. Že je úplne v poriadku, hercom by nikdy nemohol byť. Neuverila by som mu. Ani vtedy som mu neverila, že nič sa nedeje, ale nechcela som ho nútiť do toho aby mi to povedal. Nechala som mu čas. Toľko koľko ho potreboval. Aj keď ten čas trval asi 7 mesiacov nakoniec som zistila dôležitú vec. Nie tu kľúčovú, ale zistila som to v období keď sa začali nosiť mikiny neskôr krátke tričká. Bol to prelom medzi jarou a letom.

Zbadala som na jeho rukách jazvy. Ako keby sa rezal. Nechala som mu potom ešte čas, z myšlienkou "možno mi to onedlho povie." No keď. Nepovedal mi to ani o mesiac tak mi to nedalo a opýtala som sa ho:
"Čo sa deje? Prečo máš jazvy na rukách?"
"Nič Mati, naozaj. To som sa len oškrel keď som strihal stromy v záhrade." jasne. - pomyslela som si. Už len z poškriabania na strome by si mal jazvy.
"Neklam, prosím ťa neklam ma! Pamätáš sa, že sme si sľúbili, že si nikdy nebudeme klamať? Tak mi prosím ťa neklam! Nie som sprostá a všimla som si už dávno, že sa s tebou niečo deje."
"Naozaj sa nič nedeje, len som unavený zo školy a doma na mňa tlačia aby som išiel na výšku." Jasne. - povedala som si pre seba.
"Keď si takýto tak nemám si s tebou viac čo povedať." tľapla som ho po ramene a odišla som domou. Nemohla som uveriť,že ani po takom dlhom čase mi nechcel prezradiť a zdôveriť sa mu čo sa deje.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu