Obliekla som sa a sviežim tempom som išla na naše miesto. Tušila som, že sa niečo deje. Bola deprimovaná, smutná. chodila v čiernom hoci bolo vonku skoro leto a teplo. Nechodila von ani sa so mnou dlhú dobu nerozprávala. Napriek tomu som ju mala rada. Tušila som, že sa niečo deje, ale nechcela som sa jej pýtať na to kým mi to nepovie sama. Už z diaľky som ju videla sedieť zo sklonenou hlavou na lavičke. Ani som si riadne nesadla začala rozprávať:
"Vieš prečo som taká smutná? Dôvodom je môj otec. Po pravde neviem kedy presne to začalo. Myslím si, že ešte pred mojím narodením. Mama mi povedala, že bol zavisli na automatoch. Vtedy som mala dva roky. Raz mi babka povedala, že som bola spolu s ňou a maminkou u doktorky, tá sa ma spýtala, že čo viem povedať a ja som povedala "mama je piča." prekvapene sa ma doktorka opýtala, že kto tak povedal a ja som povedala, že otec. Potom mi babka povedala, že keď bratia boli ešte v kočíku a plakali
otec im povedal: "Sklapnite vy kokoti." Pekný slovník mal a to sme boli len bábätka. Roky bežali a chodila som na ZŠ. Asi v piatej triede som začala používať nadávky. Keď som povedala bratovi, že je kokot, tak ma otec zbil ako rešeto. Pritom z jeho úst som také nadávky počula najčastejšie. Čas bežal a bola som asi siedmačka keď som sa do školy namaľovala. Brat mi povedal pred jeho a mojimi spolužiakmi, že som kurva. Vtedy som dlho na dievčenských toaletách plakala. Zas to ale počul z otcových úst. Bolo to zlé. Vždy keď som prišla zo školy domou išla som pozrieť babku. Po každé som počula: "Kde ta krava je? Kde je ta tučibomba? Kde ta piča trčí?" a to bolo vždy tak. Posmieval sa mi, že som tučná. Strašne ma to trápilo a bolelo ma to, že vlastný otec ma tak strašne ponižuje. Toľkokrát som kvôli tomu plakala. Bola to oveľa väčšia bolesť ako to keď ma zbil. Oveľa viac to bolelo. Ľutujem deň keď som povedala mame nech sa nerozvedie s ním. Potom som išla na strednú ani na jednu ma hneď nevzali až na odvolanie. Vyčítal a posmieval sa mi. Viem mala som sa lepšie učiť. Nakoniec ma zobrali a začala som na nej študovať. V januári toho roku som začala chodiť s jedným chlapcom. Bol to môj prvý frajer a otec mi zakázal chodiť s ním a zbil ma tak, že som mala na boku stehna modrinu cca 10 veľkú. S tým chlapcom som vzťah ukončila, ale otec bolo na mňa stále zlý. Nadával mi, že som piča, kurva.. Pritom keby som sa chcela s niekým vyspať tak by som to urobila. Nie raz som sa kvôli psychickému týraniu zabiť. Rozmýšľala som ako. Skočiť pod vlak? dalo by sa, ale ublížila by som nevinným ľuďom. Podrezať si žily? Tiež jedna z možností alebo pohltať tabletky.. Držalo ma pri živote len vedomie, že by mi maminka a babka strašne chýbali a preto som to neurobila. Povedala som si, že keď zomrie babka až potom môžem zomrieť aj ja. Neskôr som aj napriek tomu, že som chcela zomrieť vylúčila túto možnosť, lebo som chcela vedieť čo ma v živote čaká. Tak som tu. Som tretiačka na strednej. Jedna z lepších študentiek na škole. Mám osemnásť, ale otec sa správa akoby som bola nesvojprávna. "Vybaľ sa! Umy sa" Prezleč sa! Najedz sa! Uč sa! Choď spať!" Príkazy ako malému decku. Lezie mi to na nervy, ale hlave mi lezie na nervy to, že neustále huláka. Za každú blbosť a maličkosť. Už nevládzem. Nechce sa mi takto už žiť. Nevládzem a ani nechcem vládať. Najhoršie, ale je že ho mám napriek tomu rada no zároveň ho aj neskutočne nenávidím."
Pozrela som smutne na ňu. Nevedela som čo na to povedať. Bolo to strašné. pamätám si ako som ju raz čakala pred domom a jej otec kričala tak, že to bolo počuť až na ulicu. Bolo to tak nepríjemne pre mňa počúvať to. Neviem si ani predstaviť aké to muselo byť tam vo vnútri pre ňu. Ani opísať sa to nedá. Smutne som vedľa nej sedela, keď mi zazvonil mobil. Volala mi mama, že už sa sťahujeme. Nakoniec som ju len objala a povedala som jej: "je mi to ľúto." a odišla som.
Dnes je to šesť rokov čo som sa odsťahovala. Od toho dňa som o nej nemala žiadne informácie. Odhlásila sa s internetových stránok a tým som stratila s ňou kontakt.
Dúfam, že ak žije má krásny život, pretože si pamätám jej krásne zeleno modré očká, ktoré sa smiali sa z jedného dňa stali smutnými a už sa nikdy viac sa neusmiali.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Chuchvalec