Zdeprimovane položím hlavu na školskú lavicu. Zapínam a vypínam pero. Prečo niektorý ľudia majú toľko talentu že by ho mohli rozdávať a ja? Nič. Načo sa morím?
Niekde som počula niekoho povedať že ľudia nú vo svojej priemernosti spokojný a nechcú nič viac. Netúžia po vylúštení nevylúštiteľných nápisov v ruinách. A čo tí čo sú priemerný a svoju priemernosť si uvedomujú na toľko že ju vnímajú ako prekliatie? Nepatria nikde?
Prečo po toľkých rokoch neviem aký je to tón keď ho počujem?
Pritom je tu stále niečo čo dokazuje pravý opak.
Niekto v triede otvoril okno a pri tom rozbil kvetináč. Ale ani to ma nevyrušilo.
Krátke útržky môjho života, smiech z najbližšími keď sa smejeme na niečom, čo nie je vtipné a môj priemerný sused, ktorý práve išiel okolo nevie pochopiť na čom sa vlastne smejem, ale ja ten skrytý význam vidím.
Vytrhuje ma to z priemernosti?
A potom prídu chvíle keď si uvedomím že to čo vnímam nevnímajú iní že to čo cítim oni necítia. A naopak, ja necítim to čo oni.
Niekto do mňa hodil papierik nech dávam pozor.
Priemernosť, priemernosť....
Neviem myslieť na nič iné?
A nie je práve kľúčom k tomu talent? Ale taký ktorý do vienka dostal každý len ho nevie používať? Talent žiť a byť sám sebou. Pretože nikdy nie sme priemerný pokiaľ sa po niekom neopičíme. len v tedy sme druhoradý. Nie je paradox že že talent žiť je niečo priemerné čo má každý človek a zároveň je výnimočný, nadpiremerný tým že mo ho vždy vnímame inak ako ostatný a tým sa odlišujeme?
Niekedy stačí len úsmev.
"Tak kto ešte neodpovedal?"
Od priemernosti sa určite nelíšim tým ,že by som sa učila na každú hodinu ale túto priemernosť sa nechystám zmeniť. Čiže čo s toho vyplýva?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár